Keby sa náš vzťah dal definovať matematicky alebo zemepisne, tak by som si dovolila povedať, že to bola jedna dlhá míľa, ktorá sa delila na rôzne kilometrové odlúčenia, no napriek tomu sme vždy stáli vedľa seba. Bok po boku, hľadiac dva osudy, ktoré sa navzájom prelínali.
Všetky tie západy a východy slnka, nám obkresľovali naše tváre, zamračené a či veselé. No ovládali sme sa a možno niekedy sme sa na seba trošku melancholicky usmievali. No aj smutný úsmev je stále iba úsmev :-)
–––»Sedeli sme spolu na motorke, vietor fúkal a my sme sa na ňom vznášali. Zapadali sme do seba a do všetkého naokolo, do všetkého čo okolo nás žilo. Ako puzzle. Pred nami bola nekonečná cesta. Čakalo nás množstvo výmoľov, výtlkov, vírov, búrok, západov, východov. No ja som sa ťa pevne držala a vedela, že keď tu budeme takto spolu, všetko spolu s krehkosťou vtáčatok zvládneme a nič nás nezlomí. Čas šiel naším tempom a dážď, ktorý nás sprevádzal cestou - necestou sa trblietal ako hviezda. Boli sme si vlastnými mliečnymi dráhami. Naše dotyky boli chlebom a bozky vodou. Nikdy sme nezívali prázdnotou a škrípajúc zubami sme blúdili v našej vlastnej tme.
Náš vlastný NeverEnding Story nás spojil do klbka a nastal čas sa vymotať. No chceli sme sa vymotať? Vedeli by sme žiť jeden bez druhého? Vedel by si ísť cestami - necestami s niekym iným?
Chvíľkové a pominuteľné prchavé okamihy výbuchov radosti, keď je všetko správne a starosti, bolesť neexistujú.
Iba s tebou môžem zažívať túto rozprávku.
