Minule sme sedeli s kamarátkami v kaviarni a len tak sme kecali, veď ženské debaty podľa chlapov len o móde, chlapoch a iných vraj nepodstatných veciach.
V tom však vošiel do miestnosti on... Presne ten typ.. Sledovala som každý jeho pohyb a prestala vnímať okolie. Sadol si a veľmi dôležito si niečo objednával. Ja som ho stále sledovala, ako taká puberťáčka ktorá 1x vidí niečo zakázané. Po chvíľke sa nám konečne stretli pohľady, ktoré sme si vymenili len na malý moment.
Po prvom pohľade, padol aj pohľad druhý, tretí, štvrtý až: Ocitli sme sa zrazu niekde na hotelovej izbe, pritiahla som si ho za kravatu a strhávam z neho všetko čo má na sebe. Počujem svoj zrýchlený dych a srdce, ktoré mi ide vyskočiť z hrude. Moje otvorené ústa dýchajú do jeho otvorených úst. Vdychujeme si život. Akoby sme žili pre seba. Ako by sme nevedeli existovať bez seba. Je to stále rýchlejšie a rýchlejšie. Neviem to ovládať. Je to úžasné. Hlasno mi dýcha do ucha a ja mu rukami škriabem chrbát. Kričím, vrieskam, neviem to ovládať.
"Lucy, Lucy si tu? Pôjdeme už?,, Vytrhla ma z hotelovej izby moja milá kamarátka a tak som bola naspäť v realite a pri nedopitej káve. Po výmene posledného úsmevu s mojím oblekovým princom som ho už viac nevidela a asi ani neuvidím.
Končím s vedomím, že tak isto, ako vy, ani ja si nedokážem povedať- oddteraz necíť, nemysli, nerieš, nesnívaj a zásadne budem chodiť okrem kávy aj na predjedlo, obed a obrovský dezert :D
