V jeden (neskutočne skutočný) deň si mi napísal krátku a stručnú smsku "Lucia, príď mi rozprávať, cítim sa sám". Vedela som čo to znamená, neváhala som ani na sekundu nechať ťa čakať. Obliekla som si prvé čo bolo prehodené na stoličke a prvou električkou som prišla na naše tajné miesto.
Miesto, ktoré obklopovala vôňa tabaku a vytvárala tak realitu v úplne inom priestore. Sedel si v ratanovom kresle s pohárom červeného vína a ja sa hodnú chvíľku len tak na teba pozerám. Si ako prietrž mračien, ktorá sa preháňa po oblohe, no napriek tomu pôsobíš upokojujúco. Atmosféra v miestnosti maľuje obraz neskutočna. Z diaľky počuť tóny kubánskej hudby, ktorú ktosi len tak vybrnkáva na gitare.
Podídem k tebe a vojdem Ti prstami do vlasov. Vzrušenie sa mi čoraz viac vstrebáva do pokožky a ty sa túžiš čo i len jeden krát nadýchnuť mojej vášne a harmónie. Chytíš ma jemne za ruku a posadíš oproti sebe. Tvoj priamy pohľad, tvoje rozkošné privieranie viečkami, tá jedinečná chuť, ktorá sa vždy tiahne mojimi útrobami. Príjemné teplo, ktoré sála z tvojho dotyku mi prechádza touto chvíľou a núti ma zastaviť. Vnímať. Dýchať. Cítiť. Je to akási malá výhra, pobláznenie zmyslov. Mysle. Prijímať tvoju vášeň, nehu, nespútanosť, uvoľnenie.
Chcem byť stále takto do teba odetá.
