Vo vzduchu cítiť jeseň. Popadané myšlienky sa zafarbujú do farby nádhernej farby lístia. Tak krásnej, živej, pestrofarebnej. Jedine lesné ticho akosi narúša túto nostalgiu, ktorú dokonale poznám. Neviem to popísať, ten pocit. Hoci to chce uniknúť z mojich pier, no neexistujú žiadne slová, žiadny sloh. Pohltilo ma to. Pohltil si ma.
Takto ticho tu kráčam po lesnej palete a ochutnávam trpké plody jesene, ktoré sa dočkali snáď oživenia. Oživenia, po ktorom túžia každý rok. Na perách som pocítila všetky chute života. Sladkú kyslú, trpkú, aj tú predtým nepoznanú, jedinečnú. Jedinečná chuť jesene. Jedinečná chuť tvojich pier. Tá chuť, pri ktorej som zabúdala, pri ktorej som zacítila nebezpečenstvo, pri ktorej mi tŕpol jazyk a strácala zem pod nohami.
Posadím sa ticho do trávy, vychutnávam ten pocit kostrbatého slnka na mojej tvári, mojej pokožke. Spoločnosť mi robí samota a zabludené myšlienky, ktoré nepoznajú hranice. Sú divoké, kučeravé, slobodné, čiernobiele, farebné. Sú Tvoje! Silné záblesky nostalgie, ktoré sú vystavené pestrofarebnej palete jesene.
.. Táto jeseň nesmie skončiť bez slov, bez pocitov, bez farieb, bez popadaného lístia. Sme tu. Ty si umelec a vymyslíš niečo nové. Máme nekonečné možnosti, je to náš svet. Stále je čas.....
"Keď plačete, nechcete byť rušení ale pochopení"
