Zo spomienok žije ten, ktorého prítomnosť stojí len za spomienky....
Nejaký ten čas po polnoci. Naozaj som už unavená a tak strašne sa vidím zababušená v tej teplúčkej posteli, ktorá vonia po pražených mandliach. Kdesi tu ešte cítiť tvoju vôňu (no v podstate už dávno vyprchala, to len ja som si ju zachovala vo svojej pamäti). Jediné, čo je stále čerstvé je vôňa a vážnosť tvojich slov. Blikol si mi.. Online na skype.. Konečne.. Už som chcela odísť.. Neodišla by som.. dokázala by som takto čakať aj do zakikiríkania prvého kohúta. Zvládnem sa takto na noc ešte nakaziť tvojím filozofickým zmýšľaním. V podstate mi to už nevadí. Zvykla som si. Riešiť subjektivitu, objektivitu, opodstatnenosť.
Po hodine aj pól mi píšeš "práve si vyriešila Einsteinovú logickú hádanku". Rozmýšľam, že si dám na oči zápalky, alebo sa pichnem špendlíkom? Čo bude účinnejšie? Ospravedlňuje ťa jedine to, že ma občas nazveš miláčik.
Pomedzi tie filozofické úvahy som len tak mimochodom napísala "napísala som báseň, vyjadruje všetok môj cit". Odrazu si prestal písať o krásach Belgicka a vycítila som, že čakáš čo napíšem.
Zmes dvoch rôznych svetov,
jeden pre mňa, jeden pre teba
no i ty vieš ako treba
užiť si čaro krásnych momentov.
Ty napĺňaš môj svet letom,
žijem v tak krásnom a nebeskom
sne o túžbe dvoch ľudí,
dvoch, čo realita znovu budí.
...Nič nepíše a predsa viem, že som s ním pohla (moje uvažovanie).
"Ty píšeš nejakému chlapovi zas, však?" ... táto odpoveď ma neviem prečo prekvapila.
Rozčuľuje sa ako som mu zobrala jeho pokoj a ako ho trápim. Ale jemným tónom píše.....
"V tichom šere zrejú, myšlienky na teba.. V tichom šere znejú odo mňa pre teba, drahá Lucia!"
Zaspala som s vedomím, že keď chceme žiť, slová musia umrieť!.
