Osamelá stála nahá pri umývadle, sledovala tečúču vodu a roztečená špirála tvorila na jej tvári akúsi cestičku smútku v jej zranenej duši. Cítila ako jej telo obliekajú zimomriavky a ten pocit, že sa každú chvíľku rozsype na márne kúsky už nemal možnosť návratu. Pritisla si jeho košeľu k svojmu krehkému telu a kvapky jej čiernych sĺz, ktoré dopadali na podlahu sa len márne snažili prehlušiť jej šialený tlkot srdca.
Hotelová izba bola útulná, ale....
S ľahkosťou svojej drzosti, ktorou ho opantala mu vybrala peňaženku z nohavíc padnutých na zem a očami zablúdila na fotku. Objatie a vysmiate tváre dvoch. Už však neboli dvaja, pretože tu bola aj ona. Zrazu tá hanba ktorú cítila, vystriedala hrdosť na to, čo urobila. Jej duchom prebehla myšlienka "a to sú tí šťastne zadaní". Zrazu jej bolo jedno, že v tú noc sa stratili všetky jej city. Dosiahla čo chcela. Mala ho, aspoň raz. Posmešne sa naňho poslednýkrát pozrela a odišla...
Ráno ju čakala smska... od neho...,,Ma petite fleur" ....
No ona vedela, že možno to malo mať účel. Možno to smela zažiť len raz. Možno mala trpieť. A možno mala viac veriť. Možno si mala odniesť spomienku.
A možno nemalo byť žiadne možno!.....
