Z izby počujem tvoje kroky a zrazu cítim poletovať tie najväčšie motýliky v brušku, aké som kedy cítila.
Objal si ma silno, nadýchol si sa vône mojich vlasov a ja mám pocit, že onedlho vybuchnem. Zodvihneš ma na ruky, berieš ma do kuchyne a viem, že ti hlavou preleteli tie najbláznivejšie myšlienky. Položíš ma na stôl a ja zhadzujem všetko, čo tam leží okrem mňa. Nič nemá právo tam ležať. Toto je len naša chvíľa.
Si tak strašne mužný, tvoje roky sa podpísali aj na tom, ako krásne vieš ovládať svoje telo, bohužiaľ však aj svoju myseľ. To jediné by som na tebe asi zmenila, aby si na chvíľku prestal rozmýšľať.
Počujem tvoj dych, stále sa zrýchľuje a zrýchľuje. Bozkávaš ma, kušeš ma, miluješ ma tak strašne nenásytne ako keby to bolo naposledy. Konečne to cítim. Súzvuk dvoch duší, dvoch tiel. Sme na malú chvíľku jedno, patríme k sebe. Zapadáme do seba. Dokonale. Čo viac si môžem priať?!
Odniesol ma do raja. Do postele, ktorá vonia po prvosienkach. Nadýchnem sa tej krásnej vône a pritiahnem si ho k sebe. Je iba môj. Na malú chvíľku, ale môj.
,,Už musím ísť" pošepkal a ľahol si na mňa. Neznášam tento jeho oznam. Objala som ho stehnami. Zrazu sa mi tie moje vyšportované stehná, na ktoré tak s radosťou a veľkým komplexom nadávam, zišli. Silno som ho stisla a nechcela pustiť. Tak veľmi by som chcela, aby si patril mne, pomyslela som si.
Ženatý chlap.. Nikdy by som to neurobila, hovorievala som. Neuznávala som ženy, ktoré chceli byť tie druhé.. A zrazu som jedna z nich. Je to iba o jednom. O sexe, o milovaní reč byť nemôže. Možno to medzi nami nenormálne iskrí, no obaja si uvedomujeme, že vzťah nie je možný. Jeden z mnohých dôvodov je, že sme z rozličných svetov. Moje problémy sa s tými jeho nedajú porovnať.
Usmieva sa na mňa, no so smútkom v očiach dodá ,,Lucija, je ťa škoda na takýto vzťah".
Mala by som to zastaviť, ale ja nechcem.. Bez neho by to bolo horšie.. chcem to zas!
