Nezávideniahodná situácia

Jeho príbeh je veľmi dlhý, v mladosti mu zomrel otec, a tak sa životom predrali spolu s matkou a bratom. No akoby toho nebolo dosť, pred pár rokmi mu zomrel brat. No a na to všetko prišiel ešte aj o prácu a bol nejaký čas nezamestnaný. Nezrazilo ho to však k zemi a po nejakom čase sa znovu zamestnal a hoci nepracoval vo svojom obore, celkom sa mu začalo dariť a bol si myslím so sebou celkom spokojný. No prišla ďalšia rana osudu, keď mu ťažko ochorela matka, ktorej zdravotný stav už nedovoľuje sa samej pohybovať, a ani už pomaly nerozpráva, len sa nemo prizerá na svojho syna. Keďže mu nie je jej osud ľahostajný, tak sa rozhodol, že sa o ňu postará za každú cenu. A tak prišiel nedobrovoľne o prácu, ktorú si tak ťažko hľadal, nakoľko u nás nájsť vhodné zamestnanie je priam utópia. A tak mu nezostávalo nič, len požiadať o príspevok na zaopatrenie svojej matky, ktorý v našej dedine poberá niekoľko ľudí, a nemali problém ho vybaviť. No v jeho prípade to tak nebolo, lebo na úrade mu povedali, že musí prísť na úrad aj s matkou o ktorú sa bude starať a na ktorú bude poberať príspevok. A to je to čoho sa asi obával, a so slzami na krajíčku mi povedal: „No ako ja tam s ňou môžem ísť“. A má pravdu, keďže nemá automobil, a na úrad to má asi 35 kilometrov, pri zdravotnom stave jeho matky, je asi nemysliteľné, aby použil autobus. Asi mi nezostane nič iné, ako mu navrhnúť, že ich tam zaveziem ja, keďže v tomto mu asi pomôžem viac ja ako náš štát a jeho úradníci. A bolo by mi na duši ľahšie, ak by vďaka mne nemusel žiť z úspor a matkinho malého dôchodku. Neviem prečo zodpovedný úradníci nemôžu sadnúť do služobného auta, ktoré beztak míňa peniaze daňových poplatníkov na často nezmyselné služobné cesty, a nepresvedčia sa o situácii sami, aby človeku mohli odklepnúť zopár korún aby prežil. Veď jeho situáciu si nezapríčinil sám.