Písal sa rok 1913. Rok predtým, ako vypukla Veľká vojna a 5 rokov pred tým, ako na troskách habsburskej monarchie vzniklo Československo. Na slávnej starobylej sorbonnskej univerzite získala titul doctor philosophiae prvá žena zo Slovenska, Helena Turcerová-Devečková (1886 - 1964). Na vyše sto rokov upadla do zabudnutia a okrem pár zasvätencov nikto ani len netušil o pozoruhodnej dizertačnej práci "Héléne Tourtzer" pod názvom Louis Stúr et I´dee de l´índépendance slovakque (Ľudovít Štúr a myšlienka slovenskej nezávislosti). Krátko nato vďaka excelentnému vzdelaniu, brilantnej znalosti jazykov a na základe intervencie samotného T. G. Masaryka, bola Helena Turcerová-Devečková členkou česko-slovenskej delegácie na mierovej konferencii vo Versailles (1919). No následne na Slovensku väčšiu časť života prežila ako prostá učiteľka či prakticky neznáma prekladateľka. Zrejme aj vďaka patriarchálnym rezíduám zaslúžilých národoveckých a intelektuálnych slovenských baťkov, ktorí miesto ženy videli hlavne v kuchyni a pri deťoch.
Po 111 rokoch (2024) vďaka Stanislave Moyšovej konečne vyšiel slovenský preklad Turcerovej hodnotnej a jedinečnej práce. Je to naozaj vedecké dielo a nečíta sa ľahko. Kultivovaná Turcerová, aj s ohľadom na emancipačné túžby vtedy ešte nekonštituovaného slovenského národa, viac ukrýva medzi riadky, než vkladá do samotného textu, aj odkaz na objektívne prítomnú istú iracionálnu historickú, filozofickú a politickú povrchnosť charizmatického a exaltovaného (a aj sebastredného) Ľudovíta Štúra. A to je v kontexte zidealizovanej reflexie Štúrovej osobnosti ešte aj dnes v istom ohľade tabuizovaná téma.
Slovenský preklad jedinečnej doktorskej práce Heleny Turcerovej-Devečkovej je na svete. Teraz len, či sa pre ňu nájde dôstojné miesto v panteóne slovenských vzdelancov a intelektuálov.
