Ťažko je oponovať tvrdeniu, že súčasná politika sa až príliš redukuje na technológiu moci. Zvykneme ešte dodať, že je hodnotovo vyprázdnená, bez obsahu. Pravdou ale bude, že nejaký ten obsah predsa len zostal. Ako nám to dennodenne dokazuje istý Donald, keď nie iný obsah, tak biznis určite. A práve politický biznis je to, čo mi vždy zíde na rozum, keď idem okolo Konventnej ulice v Bratislave.
Vo vstupnej chodbe Starého evanjelického lýcea, hore vľavo, je nenápadná hnedá pamätná tabuľa. Pripomína veľkú parádu, keď v r. 1827 vykonala vizitáciu záverečných skúšok Mária Dorothea Württemberská, tretia manželka rakúskeho arcivojvodu a uhorského palatína, Jozefa Antona Jána Baptistu Habsbursko-lotrinského. Palatín Jozef bol zjavne mimoriadne schopný chlapík, o čom svedčí aj to, že funkciu palatína vykonával pol storočia a pripisujú sa mu veľké zásluhy na hospodárskom a kultúrnom rozvoji krajiny. Bol ale aj veľmi svojrázny a vo svojej dobe sa preslávil neobvykle nediplomatickým, až prostorekým komentárom istej významnej politickej rošády.
Keď sa ambiciózny Napoleon Bonaparte chcel prizdobiť manželkou z kráľovského rodu, požiadal o ruku Máriu Lujzu, dcéru samotného rakúskeho cisára Františka I.. Habsburgovci si o Napoleonovi určite mysleli svoje, no predstavoval pre monarchiu tak veľkú hrozbu, že so sobášom radšej súhlasili. Navyše, politické sobáše patrili medzi základné inštrumenty habsburskej zahraničnej politiky. Traduje sa, že na jednej z porád čelných predstaviteľov cisárskej dynastie podarený palatín Jozef situáciu s výdajom princeznej glosoval naozaj bez servítky: „Je lepšie, keď do ...... (obzvlášť vulgárne nemecké slovo) pôjde jedna princezná, akoby sa tam mala ocitnúť celá krajina“.
Je to podlé a nechutné, ale neviem si pomôcť – keby sme tak na Slovensku mali princeznú...
