Síce bez pozvania, ale s o to väčšou chuťou, sa v mojej kôlni usídlili včely. Keďže som naraz aj liberál aj konzervatívec, svätím krédo, že rovnaké právo na život majú všetky božie tvory. A tak s milými včielkami žijeme v zhode a mieri, každý po svojom a nepletieme sa navzájom do svojich životov. Lenže, lenže. Dlhodobé horúčavy spôsobujú kvasenie nektáru kvetín. No a aby toho nebolo málo, aj dužina tých pár bobúľ hrozna, čo sa mi urodilo, sa postupne mení na burčiak. Takže dvor je plný včielok opitých ako Hrochoťania na kare. Márne sa pokúšajú lietať, motajú sa dookola, váľajú po zemi... Priam ako elitní ožrani po záverečnej Kryštál baru za socíka.
A keďže znakom liberálno-konzervatívnej fúzie je aj neľahostajnosť, pristúpil som ku krízovej intervencii. Zriadil som včeliu záchytku. Opité včielky opatrne pozbieram, jemne posprejujem vodou aby netrpeli dehydratáciou (po slovensky – aby nemali pípeť) a umiestnim ich do otvorenej papierovej krabice v tieni milosrdnom k opilcom. Po nejakej dobe včielky prídu k sebe a idú domov vyspávať kocovinu. Zdá sa, že včelia záchytka funguje. Akurát mám jeden veľký problém. Alfou a omegou v adiktológii je princíp komplexného prístupu, vrátane rodinnej terapie. Lenže tých včiel je vo včelstve neúrekom a čo je ešte horšie, strašne, ale strašne sa podobajú. Takže fakt neviem, s ktorou som už mal pohovor a s ktorou nie. To ešte musím do budúcej sezóny nejako domyslieť.
A ako som prišiel na to, že včely sú opité? Podľa internetového manuálu „Adiktológom rýchlo a ľahko“ treba z opitosti podozrivú osobu vyzvať, aby rýchlo za sebou tri krát vyslovila slovo otorinolaryngológ. Tie včely to nedokázali ani len raz!
