Naskutku neobstojí poukazovať na vraj paralelu medzi súčasným odkláňaním sa Slovenska od demokratickej trajektórie smerom k autoritatívnemu režimu a udalosťami, ktoré nasledovali po mníchovskej dohode a viedenskej arbitráži (1938).
Podstatný rozdiel spočíva v tom, že Tiso a jeho nohsledi po rozpade Československa okrem Hitlera ani veľmi nemali na výber (samozrejme, Tisovu horlivosť to nijako neospravedlňuje). Odpornú fašistickú nadprácu vrátane genocídy na časti vlastného obyvateľstva začali odvádzať až následne, opití mocou.
Dnes to prebieha v opačnom garde. Fico so svojimi kolaborantskými kumpánmi sú síce tiež opití mocou (aj), ale Slovensko sa ešte stále môže slobodne rozhodnúť. Môže si vybrať, či bude súčasťou demokratickej prosperujúcej Európy, alebo sa stane úpadkovým nesvojprávnym a autokratickým satelitom Ruska. Fico nič nemusí. Slobodne môže. Ficova dobrovoľná(?) prokremeľská nadpráca je preto o to odpornejšia a podlejšia. A jej dôsledky môžu byť nemenej tragické a devastačné ako dôsledky udalostí spred 86 rokov.
