Jedným z odvetví,kde je kvalita ostro sledovanou premennou, je zdravotníctvo. Celkom oprávnene,treba dodať, veď ide o zdravie alebo o život. Špecifickosť kvalityv zdravotníctve je však aj v tom, že jej nedostatok sa prejaví takmerokamžite a to tak pokiaľ ide o jednotlivca, ako aj pokiaľ ideo celý systém. Nekompetentný a laxný prístup poskytovateľa sa odrážana jeho zlých liečebných výsledkoch a vrhá zlé svetlo na rezort. Naopaknezodpovedné a nekvalitné riadenie rezortu sa nevyhnutne prejaví aj naposkytovaní zdravotnej starostlivosti priamo pacientovi. Jedná sa teda o spojenénádoby, v ktorých sa stráca miera zodpovednosti jednotlivých zložiek. Todáva priestor k vzájomnému obviňovaniu sa, ak veci nefungujú, ako by mali.A že na Slovensku systém poskytovania zdravotnej starostlivosti nefunguje,ako by mal, o tom je dôkazov viac než dosť. Napriek tomu je účelnév tejto situácii hľadať chyby a označiť chybujúceho.
Dokumentyo právach pacientov, ale aj zákony SR (najmä tie reformné) na mnohýchmiestach zdôrazňujú právo pacientov na najvyššiu úroveň zdravotnej starostlivosti.Definícia, čo je to vlastne najvyššia úroveň, síce chýba, ale viac-menej jekaždému jasné, ako približne vyzerá nedostatočná úroveň. Takáto hrubá empíriauvoľňuje priestor na rôzny výklad tohto slovného spojenia a spôsobujevýznamné rozdiely medzi poskytovateľmi, ale aj veľmi rôznorodý prístup vedeniarezortu či poisťovní k nim. Treba však pripomenúť vyššie zmienený fakt, žeza úroveň nesie zodpovednosť tak poskytovateľ ako aj rezort a ponechanievšetkej zodpovednosti za nízku úroveň poskytovania zdravotnej starostlivostivýlučne na manažmente poskytovateľa je strkanie hlavy do piesku. Týmto spôsobomsa zodpovednosti zbavovalo predchádzajúce ministerstvo zdravotníctva. Na druhejstrane obviňovanie MZ SR zo zodpovednosti pri netransparentnom hospodárenínemocnice je zase negácia viny zo strany poskytovateľa.
Zákon 578/2004 o poskytovateľochzdravotnej starostlivosti v paragrafe 9 ukladá poskytovateľovi povinnosťnepretržite zabezpečovať systém kvality. Vskutku ide o cestu, ako možnostanoviť jednotné kritériá na posudzovanie kvality pracovísk a utvoriť sitak obraz o úrovni poskytovanej starostlivosti, čo by malo veľký významv trhovej selekcii lepších pracovísk. Smutné však je, že vydanie tohtozákona zatiaľ vyzerá na dlhý čas ako posledný krok. Len málo poskytovateľovtotiž vôbec tuší, o čo ide a v tomto ohľade je na nich vyvíjanýlen minimálny tlak.
Auditya zavádzanie systémov manažérstva kvality (QMS) sú však len jednou stranouproblému a, bohužiaľ, tou jednoduchšou resp. sekundárnou. Na dosiahnutie úrovnekvality konkurentov z vyspelého sveta je u nás totiž nutné zlepšeniemnohokrát aj bazálnych podmienok. Zjednodušene povedané, bez obnovenia čidovybavenia pracovísk prístrojovou technikou, liekmi a zdravotníckymmateriálom a bez zlepšenia kvality výučby a vzdelávania personálua ich dôstojnej motivácie nie je možné ani pomýšľať na vyššiu úroveňkvality a audit v takýchto podmienkach nemá šancu byť úspešný.V duchu Charty práv pacienta „štát je povinný zabezpečiť starostlivosťo pacienta na najvyššej úrovni, v duchu najnovších poznatkov vedy.“ a„každý má právo na vyšetrenie najmodernejšími prístrojmi s akými pracujúšpecializované zdravotnícke zariadenia.“ Dostupnosť vyšetrovacícha liečebných metód prostredníctvom finančne nákladných prístrojov je všaka okraji záujmu vedúcich osobností štátu a takáto starostlivosť sapotom stáva záležitosťou úzkeho okruhu vyvolených resp. šťastnejších. Inakpovedané, vinou neochoty vlády vyčleniť finančné prostriedky na dofinancovaniezdravotníctva sa lekári často dostávajú do situácie, kedy musia bez akéhokoľvekkľúča rozhodovať o tom, kto liečbu dostane a kto nie. To, čo je štandardomvo vyspelých krajinách, je totiž u nás stále „na mimoriadny dovoz“ či „naschválenie revíznym lekárom“ a pod. Spornú etickosť takejto situácie snáď aninetreba zdôrazňovať.
Problém kvality jeviditeľný aj v prípade terapeutických postupov, ktoré sú v zahraničírutinne používané a nie sú ničím novým, kým u nás sa o nichdozvedáme len odborných publikácií. Výborným príkladom je radiačná onkológia,ktorú technické vymoženosti v ostatnom čase posunuli o veľký krokdopredu. Na Slovensku však stále existujú pracoviská, ktoré používajúprístrojovú techniku a liečebné metódy spred 20 – 30 rokov. Len niektoréelitné pracoviská môžu používať „rádioterapiu s modulovanou intenzitouzväzku“ alebo „trojrozmernú konformálnu rádioterapiu“ (IMRT, 3D-CRT). Čo je všakv rádioterapii podstatným problémom, je dokonalá presnosťa reprodukovateľnosť zamerania zväzku žiarenia do cieľového objemu.Prístrojové vybavenie na tzv. image-guided radiotherapy, čiže na rádioterapius navigáciou zväzku žiarenia zobrazovacími metódami, najčastejšie RTGalebo CT, sa pohybuje v cenových reláciách niekoľkých desiatok až stoviekmiliónov korún. Treba však dodať, že sa jedná o jednorázovú investíciu,ktorej návratnosť je v USA a západnej Európe len niekoľko rokov.V nezdravom bodovacom systéme slovenského zdravotníctva nie je možnétakúto techniku zaplatiť. (Ďalšou poznámkou je, že na liečbu farmakami sa zaporovnateľné obdobie vynaloží niekoľkonásobne viac finančných prostriedkovs mnohokrát podstatne nižším efektom.) Pokiaľ sa však nezmení celý systém,môžeme o kvalite v rádioterapii iba snívať a pacientis rakovinou budú aj naďalej v porovnaní so Západom liečení len„odhadom“.
Tento krátky príklad,ktorý by bolo možné rozviesť do dôsledkov (ak by bol záujem, urobím to) svedčío tom, že slovenské zdravotníctvo napriek štyrom rokom reformných snáhpotrebuje ďalšie zmeny. Nie však len teórie o šetrenía racionalizácii. Zdravotníctvo ako rezort nevytvára priame hodnoty.Zlepšovaním a udržiavaním zdravia obyvateľstva však dáva neodmysliteľnýpredpoklad k vytváraniu všetkýchhodnôt. Tieto si však privlastnia iné oblasti spoločnosti, čo vytvára dojem, žezdravotníctvo je len čistý spotrebiteľ prostriedkov bez vytvárania benefitu.Opak je však pravdou. No aby mohlo zdravotníctvo plniť svoje poslanie naďaleja pri zvýšených nárokoch stále lepšie a kvalitnejšie, je nutné zbaviťsa neustáleho vzájomného obviňovania sa, hĺbkovo analyzovaťproblémy, označovať chyby v systéme a odstraňovať icha hlavne si nenahovárať, že to ide aj bez dofinancovania systému.
Výziev má novýminister zdravotníctva pred sebou viac než dosť. Dúfam, že sa nebudem musieťv budúcnosti znovu hanbiť za vetu: „Dajmemu šancu.“
