Kolegyne a kolegovia v lekárskej profesii, ocitáme sa skutočne na oltári ľudskosti pred trpiacim pacientom, alebo len chodíme do šichty a v bielych montérkach opravujeme pokazený mechanizmus? Sme ešte aj v tomto rýchlom svete a v našom hektickom prostredí schopní ponúknuť pacientovi pocit človečenstva, alebo je čas vzniku tejto básne nenávratne preč a lekárske martýrium prekonaným bludom? Vedie naše konanie láska k človeku a úcta k jeho životu, alebo už len horký pocit finančného nedocenenia a závisť úspešnejším kolegom? Áno, siahli sme až k srdcu (obrazne i naozaj), nazreli sme do mozgu, objavili sme takmer celý mikrokozmos ľudského tela. Ale len niektorí pochopili, že pacient za nami neprichádza s chorobou, ale predovšetkým so sebou samým.
Nech nás každý pacient a každý moment s ním motivuje k tomu, aby sme trpiacich presvedčili, že nám ide predovšetkým o ich život, na ktorom tak záleží.
Lekári nemocníc
Lekári nemocníc, ktorým sa denne krv na dlaniach perlí,
kráľmi ste
a žezlo vaše je pitevný nôž,
palácom z diamantov - pracovný stôl.
Kráľovstvo vaše je krajina zúfalstva a predsa nádejí.
Za ňu vy na oltár ľudskosti kladiete život svoj,
aby raz mohli ste vyrieknuť:
"Ajhľa, už zdravý si, vezmi si posteľ a iď!"
Martýrmi sú tí, čo klopú na vaše dvere,
vrcholom martýrstva však ste vy,
ktorí ich vpúšťate.
Váš nôž sa obracia v tele,
za sebou život má, pred sebou smrť.
Láska ho vedie.
Hlboko siahate k ľudskému srdcu,
preto vám jasné, prečo tak ľúbime život.
(Andrej Guoth)
