Onkológia nepotrebuje vymyslené škandály

Popredný odborník Ivan Koza z Národného onkologického ústavu naozaj šokoval, a to nielen redakciu denníka. V nemom úžase ostala celá onkologická pospolitosť a najmä žiaci váženého profesora, ktorý im pred viac či menej rokmi podpisoval skúšku, čo práve u neho zložili. A nebola to skúška ľahká. Najmä v ostatných rokoch, keď si dvojtýždňovými predlžovaniami celkového prežívania začali asertívne raziť cestu na farmaceutický trh takzvané nové molekuly, začali profesorove skúškové otázky smerovať k princípom ich indikácií, správnej aplikácii či nežiadúcim účinkom. Ak nikde inde, tak práve na prednáškach, ktoré profesor (a nielen on) prezentoval nielen na oficiálnych školiacich akciách ale aj na účasťou tradične bohatých a finančne iste viac než slušne honorovaných firemných seminároch sa mohol priemerný adept slovenskej onkológie dozvedieť o liekoch, ktoré sa stali neoddeliteľnou súčasťou atestačnej skúšky z klinickej onkológie. A nielen to. Každá jedna farmaceutická firma obvykle masívnou vzdelávacou činnosťou prostredníctvom svojich reprezentantov, ktorí tak znervózňujú pacientov v čakárňach, oboznamuje lekárov o svojich nových produktoch. S jediným zámerom, aby ani jeden potenciálny užívateľ jej lieku neunikol pozornosti predpisujúceho lekára, alebo aby nebodaj nedostal konkurenčný preparát. Toto že by profesor nevedel? Nezdá sa byť pravdepodobné, že by jeho vlastní školenci, za ktorých vedomosti a odbornú erudíciu ako šéf Katedry klinickej onkológie FZŠŠ SZU nesie značný diel zodpovednosti, o nových liekoch netušili, ako to tvrdí denník Plus jeden deň. A ak je o tom teda presvedčený, ako je možné, že svojím podpisom poslal do praxe nevzdelaných absolventov? Je nám jasné, že nič z tohto nie je pravda a motív pre tvrdenia profesora Kozu je niekde inde. Aj on si je totiž určite vedomý kvalít slovenských onkológov, aj on určite pozná epidemiologické štatistiky, ktoré čo do liečebných výsledkov nestavajú jeho elitné pracovisko až tak nebotyčne vysoko nad ostatné slovenské onkologické pracoviská, ktoré najmä z finančných dôvodov možno nežijú natoľko novými molekulami, ale lieči sa v nich v súlade so všeobecne záväznými a medzinárodne uznanými štandardmi a keď treba aj nadštandardne. A napokon istotne nebude tvrdiť, že únava ho prenasleduje menej ako jeho kolegu z Nitry či Michaloviec, ktorý má menej rokov aj titulov. Nie, motív je inde a meno profesora Kozu má podľa všetkého dodať tomuto motívu punc dôveryhodnosti. Prostriedok, ktorým je v tomto prípade hanebné zneužitie osoby uznávaného "nestora" slovenskej klinickej onkológie, posvätil i keď možno nevedomé, ale priam symbiotické snaženie dvoch subjektov. Bez nutnosti hľadania dôkazov vystačíme s indíciou, ktorá sa objavila v tom istom denníku na druhý deň po uverenení obvinenia lekárov, že neliečia chorých najmodernejšími liekmi. Kým 25.9.2008 sa mená preparátov objavili v texte, 26.9.2008 boli už v článku s názvom " Pýtajte si informácie! " explicitne použité materiály výrobcu. Tej firmy, ktorá už nejedenkrát prostredníctvom médii atakovala zúfalých onkologických pacientov tvrdeniami o "novej nádeji" sprostredkovanej jej produktmi. Nezodpovednou reklamou vzbudila napríklad len v nedávnej minulosti ničím nepodloženú ilúziu o univerzálnej účinnosti svojho "tabletkového" preparátu, nepoužiteľnosť ktorého u mnohých typov nádorov musel potom onkológ v ambulancii vysvetľovať čeliac podozreniu, že pacientovi odopiera účinnú liečbu. A podobné je to dnes s trastuzumabom či bevacizumabom. Hoci sa výrobca od týchto mediálnych aktivít dištancuje, pacienti sa dožadujú jeho výrobkov a to svedčí o nespornom benefite, ktorý z týchto kampaní firma má. Namieste sú preto otázky: Ako to, že preparáty iných firiem sa v médiách neobjavujú, resp. prinajmenšom nie tak často? Ako to, že si pacienti nepýtajú sami od seba cetuximab, sunitinib, sorafenib, či iné? Alebo snáď tieto nové molekuly nie sú také zázračné a neprinášajú takú nádej pacientom, aby sa o ne médiá zaujímali? Ťažko povedať. Skutočnosť je však taká, že medializácia produktov výrobcovi prospieva zrejme aj proti jeho vôli. A kto je teda tým druhým subjektom? Samotný denník Plus jeden deň. Málokto bude zrejme tak naivný, aby nezistil, že za zasvätenými vyhláseniami redaktorky Mašlejovej plnými starosti o osud úbohých pacientov je len obratná snaha o čitateľnosť plátku. Červený obdĺžnik s bielym nápisom "ŠOKUJÚCE" v podtitule článku len potvrdzuje domnienku o snahe upútať pozornosť senzáciechtivého čitateľa.Motívy vydavateľa denníka i výrobcu liekov sú teda jasné - zvýšiť predaj svojich produktov a zarobiť. A aká je teda celá pravda o nových liekoch a slovenských špecifikách liečby zhubných nádorov? Na nové biologické lieky sa skutočne hľadelo s určitou nádejou a výsledky mnohých klinických štúdii v úvode ich používania vyvolali eufóriu aj u skúsených onkologických kapacít. Postupne sa však ukázalo a s pribúdajúcimi štúdiami začína byť čím ďalej tým viac očividné, že od skutočnej liečby rakoviny sme ešte stále ďaleko. Filozofiou nových liekov mala byť ich úzka špecializácia na blokovanie signálov vedúcich k množeniu nádorových buniek, k tvorbe krvných ciev tak potrebných na výživu nádorov a podobne. Komplexnosť a životaschopnosť nádorovej bunky je však príčinou, že nádory dokázali obísť blokádu a na svoje množenie a nekontrolovaný rast použili niektorú zo svojich ďalších početných cestičiek. A chorému telu nezostalo nič iné, len sa vyrovnať s mnohými nežiadúcimi účinkami, o ktorých však denník Plus jeden deň takticky mlčí. Dokonca ani v článku z 11.9.2008 sa nič nehovorí o dobre známom riziku fatálneho krvácania do mozgu, ktoré mohlo a môže užívanie tajomného experimentálneho lieku podpredsedovi NR SR Viliamovi Veteškovi spôsobiť. Naopak, hoci sa v článku spomína kvalitná operácia a účinná rádioterapia štandardne kombinovaná s klasickou chemoterapiou, podľa autora je to práve experimentálny liek nasadený profesorom Kozom prinajmenšom kontroverzne v čase už zvládnutej choroby, ktorý zachránil poslancovi život. Takto prezentovaná informácia je odborníkovi smiešna, ale pacient vidiaci záblesk nádeje sa ťažko vyrovná s faktom, že "Veteškov zázračný liek" nemusí byť vhodný na jeho chorobu a aj pre nasadenie tohto lieku samotnému Veteškovi chýbajú až na pár separátnych článkov o niekoľkých dočasne úspešne liečených pacientoch relevantné dôkazy. Nemožno sa preto čudovať, ak pod vplyvom článku o neschopnosti svojho onkológa stojí voči nemu pacient v opozícii a nepoznajúc celú pravdu naliehavo ba dokonca nekriticky žiada nový liek, mnohokrát s hrozbou sťažnosti v prípade nevyhovenia jeho požiadavkám. Nepravdivé mediálne ataky ostali až na niekoľko vysvetlení riaditeľa Národného onkologického ústavu MUDr. Tomáša Šáleka prakticky bez reakcie a navodili atmosféru, že ak sa pacient na internete vopred neoboznámi s liečebnou stratégiou svojej choroby, od svojho onkológa sa účinnej liečby nedočká. Hoci získavanie informácii o chorobe a jej liečbe zo spoľahlivých zdrojov je chválihodné a vhodne dopĺňa celkovú informovanosť pacienta, motívy zverejnených informácii i tých najspoľahlivejších zdrojov nemusia byť vždy nezištné. A je to len a len lekár, ktorý v kontakte s pacientom vkladá do hry svoju profesionalitu, reputáciu a jeho motívom je získaním si dôvery pacienta svoju povesť udržať. Nehovoriac o tom, že s počtom spokojných vyliečených pacientov sa stáva aj on úspešnejším. Aký by mal teda motív neliečiť svojich pacientov najúčinnejšie ako vie? K správnemu zvládnutiu choroby však nepotrebuje poučovanie mediálnou kampaňou ovplyvnených pacientov nekriticky presvedčených, že po prečítaní článku v bulvárnych novinách sú schopní kompetentnejšie posúdiť svoju chorobu a zdravotný stav a indikovať si správnu liečbu. Naopak, vody slovenskej onkológie treba upokojiť a jasnými informáciami bez poloprávd či lží ako aj zúčastneným prístupom posilniť spoluprácu medzi lekárom a pacientom zameranú na úspech liečby a spokojnosť oboch z nich. A práve toto je priestor na zmysluplnú mediálnu kampaň.