Vezmeme jedného pacienta, na veľkosti, váhe, tvare ani pohlavínezáleží. Príprava je veľmi jednoduchá. Aby sme pacienta zbaviliodporu, ktorý by mohol byť prekážkou pri ďalšom spracovaní, musíme hona úvod popreháňať po rozličných vyšetreniach. Je vhodné, ak sú na nevýrazne dlhé čakacie lehoty. Keď však túto skutočnosť nemáme kdispozícii, pomôžeme si tým, že kartu pacienta založíme na vopredurčené miesto, ktorého obsah kontrolujeme len veľmi zriedkavo, či inýmspôsobom na pacienta zabudneme. Pomáha aj priame určenie dátumu ďalšejkontroly za veľmi dlhý čas, ale je to menej elegantné. Pri vyšetrovacomalgoritme treby vždy zachovať presnú "ouřední cestu" a v žiadnomprípade nie je dobré kalkulovať s vypĺňaním prestojov medzivyšetreniami nejakou náhradnou aktivitou v prospech pacienta. Dobré je,ak sa vyšetrenie na prvýkrát nepodarí a je potrebné ho opakovať, čo sas obľubou využíva najmä pri nepríjemných až bolestivých metódach akokolonoskopia, gastroskopia či invazívne odbery vzoriek, nehovoriac už odiagnostickej operácii. Týmto postupom človeka zbavíme poslednýchzvyškov ilúzii a hlavne spoľahlivo zaistíme, že na liečbu sa dostaneneskoro, v pokročilom štádiu a už vhodne "predzničený".
Pri príjme pacienta na oddelenie musíme mať ujasnenú jednu zásadnúvec a to, že vôbec nevieme, čo s pacientom ďalej robiť. Časrozhodovania si môžeme krátiť napríklad opakovaním už vykonanýchvyšetrení a ordináciou nových, zbytočných. Kým dôjde na nejaký výkon,musíme zaistiť, aby si pacient bol vedomý, že "zadarmo ani kuranehrabe" a že motivačný príspevok musí mať minimálne päť cifier vslovenských korunách, alebo zodpovedajúcu sumu vo voľne konvertibilnejstabilnej mene. Prípustné sú aj vecné dary, ale tie mnohokrát nemajúpremennú hodnotu, takže ako náhrada sú akceptovateľné len vovýnimočných prípadoch, ak zodpovedajú predstavám zdravotníka. Pokiaľ sinemôžeme byť istí, že dar pacienta hmotne a ľudsky patrične nezruinuje,je nutné nároky zdvihnúť.
Pri tom všetkom sa treba kpacientovi správať podľa vlastných schopností čo najarogantnejšie a pocelý čas mu rôznymi spôsobmi dávať najavo jeho bezvýznamnosť ažpodenkovitosť a naopak svoju nadradenosť a bohorovnosť. Akúkoľvekžiadosť treba bezodkladne zamietnuť a pacienta vhodným spôsobomupozorniť, že ak bude ešte niečo žiadať, budú použité represívneopatrenia. V prípade neuposlúchnutia tejto výzvy treba takéto opatreniaihneď uviesť do praxe. Odporúča sa najmä zákaz vychádzok, odopretierannej prípadne aj večernej toalety, na recidivistov zaberá aj hladovkaa niekedy sú nevyhnutné aj telesné tresty. Toto konanie má oporu aj vhistorickej postave doktora Grunsteina. Jeho hladovky, klystíry achinín sú priekopníckym počinom v histórii modernej medicíny a svedčiao nadčasovej profesionalite odborníka na komunikáciu lekára spacientom. Sporadicky sa používa aj hrdelný trest, ale tu ide väčšinouo nenapraviteľných simulantov, ktorí predstierajú, že nemôžu vstať zpostele, tí rafinovanejší predstierajú dokonca kómu. V takomto prípadeje možné s veľkou pravdepodobnosťou blížiacou sa k istote vylúčiť, žedôjde k prevýchove takéhoto jedinca a najvyšší trest je celkomopodstatnený.
Prístup k terapii sa musí odvíjať od základného predpokladu, žepacient svoj problém predstiera, hoci v medicíne je všetko možné asporadicky sa môžeme stretnúť aj so serióznou chorobou. V každomprípade si treba potom spomenúť na študenstké časy, ktoré sme všetci vznačnom etylickom opojení prežili v plodných diskusiách sprednášajúcimi o cenách alkoholu a stavebných materiálov, výkonochnových áut, príjemných dovolenkových destináciách a podobne. Takétodobré základy, ktoré sme dostali za štátne peniaze na lekárskychfakultách, sa nám ihneď vybavia a na nich postavíme úvahu o liečebnejstarostlivosti. Mysliac na nový Mercedes, ktorý nás čaká vautopredajni, vedieme skalpelom rez, ktorý je v optimálnom prípade naúplne opačnej strane tela, ako udáva pacient. Nástroj musí byť zásadnetupý a sterilizátor by mal ešte len vidieť, ale až po tom, ako sapoužije u desiatok ďalších pacientov. To isté sa týka operačnéhoprádla. Starosť o čistotu a sterilitu neúmerne predražuje zdravotnústarostlivosť a zostáva pochopiteľne menej prostriedkov na mzdy.Naopak, nikdy by nemalo dôjsť k deficitu anesteziologických plynov ainých prípravkov, ktorých aplikácia je odporúčaná v čo najväčšommnožstve. Čím menej mozgových buniek totiž ostane pacientovi v hlave,tým je lepšia spolupráca. Operačná rana sa potom podľa potreby ale ajpodľa vlastného uváženia a hladiny alkoholu v krvi operatéra rozširuje.Technika výkonu by sa mala vykonať spôsobom, ktorým sa operovalo predminimálne sto rokmi, lebo len takýto postup možno označiť za rokmioverený. Zásadne sa neodporúča používať novšie metódy, ktorých autormisú "čierne ovce medicíny", čo si za životnú filozofiu vzalipoškodzovanie pacienta ideálmi humanizmu a ešte pri tom sledujú lenvlastný prospech a popularitu. V komunikácii s pacientom, či jehopríbuzným sa však treba za takúto čiernu ovcu vydávať, lebo laik každýrozumne vyzerajúci "nový" postup alebo metódu odmení rastúcou naivitoui sumou všimného.
Nie je, pochopiteľne, na škodu, ak sa operácia nepodarí. Toto jepomerne ľahké zariadiť, lebo sa to odvíja od miery zainteresovanostioperatéra. Pacient, ktorý ponechal svoj osud v rukách lekára bezpatričnej motivácie, sa nemôže čudovať, že sa mu rozpadne steh na črevea dostane zápal pobrušnice. Iste uzná, že vinný si je predovšetkým sám.Vtipnejší a invenčnejší operatéri majú tendenciu rozohrávať z času načas s pacientom a rádiológom hru "Uhádni, čo som nechal v bruchu". Nanádherných roentgenových snímkach, ktoré dokáže oceniť len skutočneumelecky cítiaci človek, potom nachádzame peán, kus ihly, nožnice apodobne. Radosť je o to väčšia, že procedúra uspávania a rezania samôže opakovať. Ako každý vtip aj tento prestáva byť vtipom, keď saopakuje a navyše to už nie je také vzrušujúce, takže pri tzv. secondlook operácii sa nežiadúci materiál obvykle odstráni bez zvyšku.
Po takto vykonanej operácii nadchádza obdobie reanimácie arekonvalescencie. Významnú úlohu tu zohráva najmä zdravotná sestra,ktorá nevšímavým a pohŕdavým postojom veľmi napomáha ďalšie spracovanieosobnosti pacienta. Preväzy je vhodné v tomto období robiť čonajzriedkavejšie. Materiál je drahý a pri paušálnych mesačných mzdáchzdravotníckych pracovníkov nie je dôvod sa niekam ponáhľať. Však čo savlastne môže stať. Infekcia? Bolesti? No a čo? Veď aj ten zdravotník jelen človek s vlastnými problémami, tak prečo by ho mali zaujímaťproblémy pacienta?! Každý si je strojcom svojho šťastia a keby pacientnesimuloval, nemusel takto dopadnúť. No nie?!
Keď už máme pacienta takto spracovaného a rozkrájaného, je čas na"ochutenie". K dispozícii je celá plejáda chemických prípravkov, ktorýmije na rozdiel od napríklad kuchárskej profesie možné "okoreniť" ajvnútorné prostredie pacienta. Pomastenie zvonku sa používa zriedkavoiba v prípadoch, keď sú na povrchu tela nejaké závady, ktoré svojímvzhľadom alebo nebodaj zápachom bránia lekárovi a sestre v tesnejšomkontakte so svojím klientom. Používajú sa prípravky na odvodnenie čižekoncentráciu vôní a chutí, preháňadlá, lieky na účinnejšieprevzdušnenie pľúc a všakovaké iné pochutiny. Významné postavenie medzinimi zastáva chemoterapia. Jej primárnym cieľom je škodiť a preto si jutreba vážiť. Dávkovať treba zásadne "od oka" a vypočítané dávkyzaokrúhľovať smerom nahor. Dôvodom je dosiahnutie čo najväčšej mierytoxicity a čo najdlhšieho času na spamätanie sa. Po krátkom"nadýchnutí" pacienta je treba ho zničiť ďalšou dávkou a pokračovať vtom systematicky až do doby, kým mu ochorenie nezačne samovolne rásťnapriek liečbe, čo je jasným znakom, že svoju účinnosť už stratila a málen tie nežiadúce účinky. Obvykle však v tomto bode treba prestať, leboaj cytostatiká niečo stoja (a obvykle dosť) a okrem toho táto draházábava už aj tak prestáva byť vtipnou. Narezaného a ochuteného pacienta je potrebné, ako iste čitateľ čaká,už len uvariť. Alebo upiecť, výraz nie je podstatný. Na to nám slúžirádioterapia. V minulosti používané roentgenové prístroje s nízkouenergiou žiarenia len opekali pacienta na povrchu a tkanivá v hĺbkeostávali nedovarené. Postupom času vďaka výskumom, ku ktorým významnoumierou prispel prevratný čin amerického letectva v Hirošime a Nagasaki,sa technológia posunula dopredu a dnes je možné priam zázračnýmspôsobom dosiahnuť v hĺbke človeka väčšiu dávku než na jeho povrchu. Jetrochu na škodu veci, že tým odpadli nežiadúce účinky ako ťažképríškvarové rádiodermatitídy alebo nekróza kože a podkožného tkaniva,ale pacient dokonale spracovaný a pripravený v predchádzajúcich fázachprocesu zdravotnej starostlivosti nie je už obvykle príliš náročný astačí mu aj škriabanie v krku a sťažené prehĺtanie, štípanie a rezaniepri močení alebo profúzna hnačka. Hrdinským činom je v tejto fáze predávkovanie. Je až na hanbu, že organizmy nižšej úrovne vydržia celotelovú dávku desiatok až stoviek grayov a človek iba mizerné štyri graye. Preto je skutočne záslužným činom selekcia jedincov, ktorý môžu túto jednorázovú dávku prekročiť. Hádam sa len neuspokojíme s tým, že v niečom nie sme korunou tvorstva. Obvykle sa však neožaruje celé telo, ale len malé okrsky. Aj tam je možné narobiť dosť šarapaty. Najmä pokiaľ lúč žiarenia zasahuje miechu. Nad 45 Gy konvenčnej frakcionácie nám v 50 percentách vznikne do 5 rokov prerušenie miechy a pacient spoľahlivo ochrnie. Neuveriteľné, čo všetko dnes lekárska veda dokáže, nie? Len na to pobavenie treba čakať dosť dlho a mnohí pacienti sa tohto privilégia ani nedožijú. Týmto sa postupne a celkom organicky dostávame k záveru starostlivosti o pacienta. Pacient, ktorého sa nám čírou náhodou (lebo inak sa to nedá nazvať) podarí vyliečiť, chodí na pravidelné kontroly na ambulanciu. A to je pre chudáka lekára na takejto ambulancii taká otrava, že dereš alebo iné formy mučenia sú proti tomu prechádzkou zeleným hájom. Čo prsníkov sa naohmatáva, čo prstov do zadku nastrká... A tie stohy dokumentácie, čo musí prečítať... No, na samovraždu. Nemožno sa mu preto čudovať, že si potrebuje spestriť deň kávičkovými prestávkami, návštevou bufetu prípadne cigaretkou. Obzlvášť príjemným odventilovaním býva kričanie po pacientovi, výčitky a narážky, k čomu sa s obľubou často pridá aj sestra a pacient po skúsenostiach z hospitalizácie znovu zakusuje ten neodbytný ponižujúci pocit vlastnej menejcennosti. Pre zdravotníka je však táto situácia veľmi dôležitým balzamom na jeho psychické zdravie. Ak Vás tento článok pobúril, zamyslite sa, či ste v ňom nenašli svoje názory. Podľa medializovaných správ o chybách lekárov, ktoré sú v pomere približne 10 : 1 ku správam o ich úspechoch a podľa množiacich sa neopodstatnených sťažností pacientov na ÚDZS, ktoré sú v pomere 131 : 12 (prvý štvrťrok 2006, novšie informácie nemám) k opodstatneným, usudzujem, že mnohí ľudia majú o lekárovi predstavu, že najviac energie a času venuje vymýšľaniu rafinovaných spôsobov, ako pacientovi ublížiť.Bolí ma každá veta, ktorú som tu napísal, ale nemôžem sa zbaviť pocitu, že nás ľudia (hlavne tí, ktorí nie sú chorí) považujú za kanibalov. Budem len rád, ak v reakciách na článok nájdem okrem kritiky aj ubezpečenie, že to tak nie je. Aspoň nie vo väčšine prípadov.
