Každoročne ochorie na Slovensku na rakovinu viac ako 22 000 ľudí, pričom pomer mužov a žien je skoro rovnaký. Z týchto ľudí prežije 5 rokov od stanovenia diagnózy približne 40 %, vo väčšine prípadov na metastatické ochorenie. Pritom treba povedať, že asi polovica zo všetkých pacientov je v súčasnej dobe vyliečiteľná. Udáva sa, že v 60 % prípadov to možno dosiahnuť chirurgickou liečbou, 30 % prípadov dokáže zvládnuť rádioterapia a zvyšných 10 % chemoterapia. Do tejto zjednodušenej schémy sa nepočíta kombinácia jednotlivých metód, ktorá môže výsledky zlepšiť, hoci aj za cenu pochopiteľnej kombinácie nežiadúcich účinkov.
Operačná liečba je teda najúčinnejšia. Bohužiaľ, nie každé ochorenie sa operovať dá. V takom prípade nastupujú ostatné liečebné metódy, z ktorých rádioterapia prispieva do počtu vyliečených väčšou mierou. Aké je teda jej postavenie v rámci onkologickej liečby?
Podľa štatistík sa v USA používa v rôznych fázach liečby u 60 % onkologicky chorých. Aj vo vyspelých štátoch EÚ ju dostane približne 50 % chorých. Je poľutovaniahodné, že na Slovensku je radiačnou liečbou liečených len 37 % onkologických pacientov. Prečo je tomu tak?
Príčin je niekoľko, ale všetky majú zrejme spoločného menovateľa – peniaze! Pritom podľa štatistických údajov stojí vyliečenie jedného pacienta rádioterapiou len 3 000,- Euro. To „len“ je namieste, lebo v porovnaní so 7000,- Euro v prípade chirurgickej liečby a dokonca 17 000,- Euro v prípade chemoterapie, sú náklady na samotnú liečbu pacienta rádioterapiou rozhodne najnižšie. (SBU Acta Oncol. 1996, Van Daal et al., IJROBP 1997). V cene liečby teda problém, zdá sa, nie je a to som sa ešte nezmienil o nehoráznosti, ktorú vo vzťahu k rádioterapii páchajú zdravotné poisťovne. Kým stanovená cena bodu za výkony v radiačnej onkológii sa pohybuje okolo 40 halierov, poisťovne uhrádzajú len približne 20 halierov. Za liečbu žiarením teda zdravotnícke zariadenia dostávajú konštantne od poisťovní len polovicu. Pri relatívne nízkej cene liečby, ktorá je ešte viac podhodnocovaná by, logicky vzaté, mohlo ekonomicky zmýšľajúceho človeka tých nezanedbateľných 30% vcelku zaujímať. Zdá sa ale, že nezaujíma.
Problém je teda inde. Kompletne vybavený lineárny urýchľovač s mnoholistovým kolimátorom a elektronickým portálovým zobrazením, ktorý je dnes už štandardným prístrojovým vybavením slušného rádioterapeutického pracoviska, stojí približne 1,5 až 2 milióny Euro. K tomu treba pripočítať simulátor za 0,5 až 1 milión Euro, plánovací systém za minimálne 300 tisíc Euro a prístroj na brachyterapiu za ďalších 200 – 300 tisíc Euro. To je len minimálne vybavenie, hoci ostatné položky sú už len mizivým percentom z týchto čísel. Sumárne to teda predstavuje približne 2,5 – 3 milióny Euro na kompletné vybavenie jedného pracoviska. Toto sú skutočne závratné sumy a nie je preto čudné, že sa z nich úradníkom točí hlava. Ak by sa takto malo vybaviť aspoň 8 – 10 pracovísk na Slovensku, štátny rozpočet by to asi poriadne „bolelo“. Preto sú rádioterapeutické pracoviská na Slovensku vybavené tak ako sú. A ako sú teda vlastne vybavené?
Dve pracoviská v Bratislave a po jednom v Nitre, Trenčíne, Banskej Bystrici, Žiline, Martine, Košiciach a Prešove vlastnia lineárne urýchľovače, z toho len 2-3 pracoviská majú mnoholistový kolimátor a portálové zobrazenie. Väčšina z týchto prístrojov už má viac ako 10 rokov a hromadiace sa poruchy, z ktorých aj najmenšie stoja stovky tisíc korún, predražujú prevádzkové náklady. Je však dôležitejšie, že takáto odstávka predlžuje celkový liečebný čas, čo zhoršuje liečebné výsledky. O tom, že sa odlieči menší počet pacientov a narastajú čakacie lehoty, hovoriť netreba. Každý na to poľahky príde. Do určitej miery tieto výpadky suplujú kobaltové jednotky, ale tie nemožno vzhľadom na iné rádiofyzikálne charakteristiky použiť ako úplnú alternatívu. Navyše kolegov zo „západu“ v dnešnej dobe až striasa pri pomyslení, že sa ešte niekde kobalty používajú. (Netreba ich však hneď zatracovať, svoju úlohu si ešte v indikovaných prípadoch zastanú. pozn. autora). Možno teda konštatovať, že základné „výrobné prostriedky“ v odbore radiačná onkológia dožívajú a pokiaľ sa nebude investovať do modernizácie a dovybavenia oddelení novými ožarovačmi, oddelenia budú liečiť čoraz menej pacientov až úplne prestanú. Klesajúce množstvo liečených pacientov a narastajúci počet tých, ktorí liečbu nestihnú dostať, je však len jedna strana problému. Tou druhou, nemenej závažnou je klesajúca úroveň kvality takejto liečby. Hoci aj staršie prístroje musia spĺňať podmienky kvality, vynútené prerušenia kvôli opravám značne negatívne ovplyvňujú celkový výsledok liečby tak pokiaľ ide o kontrolu nádorového ochorenia ako aj pokiaľ ide o nárast nežiadúcich účinkov a komplikácii.
Štátne orgány v súčasnosti investíciám do rádioterapie nie sú príliš naklonené. Obzvlášť ak sieť rádioterapeutických pracovísk ešte aspoň ako-tak funguje. Málokomu bude iste ľahostajné „pustiť“ 100 miliónov korún na nový urýchľovač. Je to naozaj značná suma. Dokonca je tak veľká, že cez ňu nevidno, že takáto investícia rieši problém na niekoľko rokov dopredu. Nevidno cez ňu ani to, že cytostatická liečba, ktorú mnoho laikov považuje za alternatívu, hoci tomu tak nie je, túto sumu už v prvom roku niekoľkonásobne prekročí. Aj keď ampulka niektorého z onkologických liekov stojí desiatky ba stovky tisíc korún a liečba často trvá mnoho mesiacov, predsa je to iné ako stovka miliónov jednorázovo. A rád by som veril, že za touto matematikou nie je korupčné myslenie, nakoľko nie je tajomstvom, že vo farmaceutickom biznise koluje také množstvo obeživa, že sumy v rádioterapii sú popri ňom úplne smiešne.
Odporúčaním zo strany štátnych orgánov je, že nemocnice si majú na prístrojové vybavenie zarobiť, ušetriť, či inak nájsť prostriedky. Osobne by som proti tomuto odporúčaniu nič nemal a bolo by to dokonca celkom dobre možné. Pravdaže za podmienky, že zdravotnícke zariadenia nebudú rukojemníkmi zdravotných poisťovní. Tá podmienka spočíva v adekvátnych platbách za výkony. Niekto možno povie, že je to chyba poskytovateľa, že si dohodol s poisťovňou nepriaznivé podmienky. V tomto nerovnoprávnom vzťahu však poskytovateľ nemá príliš veľa priestoru na adekvátne vyjednávanie. Peniaze ovláda poisťovňa a tá do značnej miery určuje koľko výkonov nakontrahuje, za akú sumu a v akých limitoch. Nadlimitné výkony „takmer paušálne“ nepreplatí a aj z preplácanách výkonov vyškrtá čo možno najviac. Pritom sa riadi tabuľkami a internými direktívami a nie adekvátnosťou liečby a jej výsledkami. Každý uzná, že v takýchto podmienkach, kedy skôr narastajú dlhy nemocníc, než sa vytvárajú rezervy na modernizáciu, nie je možné získať úspory na nákup moderných prístrojov.
Ústava a zákony zaručujú občanom Slovenska liečbu podľa najaktuálnejších poznatkov a štandardov. Realizáciu tejto liečby vykonáva zdravotnícky personál. Keď mu však chýbajú základné „výrobné prostriedky“, úroveň zdravotnej starostlivosti klesá a s ňou aj úroveň zdravia obyvateľstva. A za takýto stav, pokiaľ by mal nastať vo všeobecnosti, zdravotnícky „proletariát“ ale ani manažment zdravotníckeho zariadenia zodpovednosť nenesie. Tá je v rukách manažmentu krajiny.
