Chlapec v Topoľčanoch sa napriahol a bodol. Štetcu na koncichlapcovej ruky sa postavil do cesty hrudník iného chlapca a nešťasiebolo na svete. Bola to náhoda? Chvíľková skratková reakcia? Afekt?Dlhodobé nepriateľstvo a nenávisť? Čo na to už teraz záleží, povie simožno niekto. Čin sa stal a chlapec zomrel. Avšak omnoho viac zaujímamédiá a tým pádom aj verejnosť, za akých okolností chlapec zomrel, keďpodľa všetkého zranenie nebolo nezúčiteľné so životom. A už máme ajvýsledky vyšetrovania Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou(ÚDZS). Chlapcovi nebola poskytnutá adekvátna zdravotná starostlivosť.
V dnešných časoch to skutočne nie je nič neobvyklé. V médiáchniekoľkokrát týždenne prebehne správa o vyšetrovaní ÚD-u. V mnohýchprípadoch ešte nie je ani ukončené, a médiá už majú vinníka. Podľavyjadrenia šéfa ÚDZS Gajdoša je asi tretina podaní na úrad oprávnená.Dojem, ktorý však vzniká, je, že aj zvyšné dve tretiny obvinených súvinní z ublíženia, zanedbania, neposkytnutia,... Nie je preto ničzvláštne, ak má verejnosť pocit, že zdravotníci celé dni a noci hútajúa vymýšľajú čoraz rafinovanejšie spôsoby, ako úbohému pacientovispôsobiť ujmu.
Nechcem týmto spochybňovať závery ÚDZS. Pravdepodobne boli správne alekári naozaj pochybili. Ale vrátil by som sa k podstate veci a tou je,či chceme či nie, útok v topoľčianskej škole. A bez dlhých rečí trebapovedať, že to bol práve útočník, kto zabíjal. Áno, ZABÍJAL ÚTOČNÍK,nie lekár. Podieľ viny lekára je tu v NAJHORŠOM PRÍPADE taký, ženeurobil nič preto, aby chlapca zachránil. Ale aj to je zrejme prehnanétvrdenie. Skôr len podcenil vážnosť situácie a potom ju už nedokázalzvládnuť. Pointa je však v tom, že ÚTOČNÍK NEMÁ PRAKTICKY ŽIADNUNEGATÍVNU PUBLICITU. A zaslúžil by si ju omnoho viac, lebo to bol on,kto zapríčinil celé nešťastie. Je však jasné, že takáto správa by sa vmédiách stratila v mori iných správ a už na druhý deň by jej venovalipozornosť iba zainteresovaní. Preto treba nájsť niekoho, do koho budemožné "navážať sa" aspoň týždeň.
Chyby sa stávajú a nie je možné sa im vyhnúť ani v prostredízdravotníctva. Niektoré chyby majú fatálne následky a končia mediálne asúdne. Iné chyby sú menšie, následky nezanechávajú a bežný človek ichani zaregistruje alebo pochopí, že niečo také sa stať môže. Existujúvšak aj jednotlivci, ktorých zmyslom je "vytrieskať" aj z minimálnehopochybenia škandál. (Niežeby topolčiansky prípad bol z tejtokategórie...) Pritom zvyšujú tlak na zdravotníkov, čo v podmienkachextrémne náročnej psychickej práce rozhodne nie je rozumné a iba tozvyšuje riziko ďalších chýb. Dve tretiny neoprávnených podaní na ÚDZSsvedčia o tom, že možnosť sťažovať sa na zdravotníkov SA ZNEUŽÍVA.
