To je jedna strana mince a moje frflanie je namierené aj týmto smerom. Druhá strana je, podľa mňa, neúmerná pozornosť detskej onkológii. Snáď to skutočne znie hanebne a niekto si skutočne povie, že som odľud. Ale nie je to nedostatok citu. Aj ja pociťujem ľútosť, keď sa pozerám na trpiace deti, ktoré dostali chorobu, za ktorú si väčšinou dospelí môžu sami svojim životným štýlom (nie vždy, samozrejme). Deti si svoju chorobu ešte nestihli zaviniť a dostali ju. Ožarujeme tieto deti v rámci komplexnej liečby na našom oddelení a pozeráme sa im denno-denne do očí. Nie je to nedostatok citu. Z mojej strany určite nie. Aj ja viem, že môjho 9-mesačného syna môže táto pliaga postihnúť rovanko.
Pozrime sa ale na problém z trochu iného uhla. Hoci presné čísla nemám k dispozícii, viem, že detské nádory dosahujú len veľmi malé percento v porovnaní s nádormi v dospelosti. Napriek tomu sa im mediálne venuje pozornosť, akoby dospelé nádory podstatne prevyšovali. Je to však asi odraz myslenia a psychológie väčšiny ľudí. Pohľad na trpiace dieťa je strhujúcejší než pohľad na umierajúceho starca. Väčšiu ľútosť pociťujú ľudia pri zmienke o chorom dieťati než pri človeku, ktorý má už zenit svojho života za sebou. Akoby sa tomto pohľade odrážalo tvrdenie, že dospelého či nebodaj starého je menšia škoda.
Čo ma však mrzí najviac, je fakt, že aj veľká časť mojich kolegov pristupuje k pacientom s rakovinou ako k odpísaným... Nielen pacienti, ale aj ja sám cítim tendenciu zbavovať sa takýchto pacientov. Príkladom môže byť pacient s infarktom myokardu, ktorý má rakovinu. Pri všetkej úcte k výnimkám, existuje tendencia, aby takýto pacient ležal na onkologickom oddelení, hoci si vyžaduje špecializovanú starostlivosť kardiológa. Sú to mnohokrát boje na urgente, kedy musím vysvetlovať, že pacienta s upchatou cievou na dolnej končatine nedokážem efektívne monitorovať, nakoľko naše oddelenie je určené na podávanie chemoterapie a rádioterapie. Pacient má však rakovinu a nikto s nim nechce už nič mať. Bohužiaľ, tieto prípady nie sú výnimkami.
Znovu však treba povedať, že mentalita lekárov mimo onkológie je len obrazom mentality ostatných ľudí. Každý sa bojí rakoviny a vidieť to nielen z všeobecne prevládajúceho názoru, že rakovina rovná sa koniec. Len u detí sa to akosi ťažšie pripúšťa a ľudia sú ochotní aj bojovať. V prípade dospelých chorých rezignujú. Pritom liečebné výsledky sú síce po malých krôčkoch, ale predsa stále lepšie a lepšie.
Rakovina je choroba, ktorá nezabíja okamžite, človek s ňou bojuje týždne, mesiace, roky a niekedy aj desaťročia a má čas užívať priazeň alebo nepriazeň okolia. Vo svojej podstate nie je iná u detí či dospelých. Ide len o prístup verejnosti k postihnutým. Ak platí predpoklad, že hodnota života je rovnaká u každého človeka, potom by mala tak občianska ako aj odborná verejnosť pristupovať k ku všetkým onkologickým pacientom jednotne.
Prosím týmto štedrých donorov, aby vo svojom nesporne úprimne myslenom altruizme a humánnosti mysleli aj na to, že svojími darmi môžu okrem zdravých a štastných detí, ktoré sa po mesiacoch liečenia môžu opäť hrať so svojimi kamarátmi, podporiť aj hodnotnejšie prežívanie možno (a možno nie) posledných chvíľ dospelých onkologických pacientov.
Prosím aj svojich kolegov s iných odborov, aby viac ako na vek a diagnózu hľadeli na konkrétnu bolesť pacienta a v rámci multidisciplinárneho prístupu nám, onkológom, pomáhali riešiť komorbiditu pacienta bez výhrad a nemiestnych úvah o jeho perspektíve.
Prajem všetkým milostiplné a požehnané Vianoce a onkologickým pacientom sily do ďalšieho boja, lebo nie je nutné, aby tieto Vianoce boli tie posledné.
