Je pochopiteľné, že populistické reči o zrušení poplatkov u lekára a za recept v prevolebnej kampani na voliča zaberajú. Je tiež logické, že Smer takéto účinné sľuby v kampani vytiahol, najmä pokiaľ ich naplnenie nie je príliš zložité. Z psychologického hľadiska je pripútanie pozornosti voliča k dvadsaťkorunáčke len zakrývaním omnoho komplexnejšej skutočnosti. Aj to však pred voľbami Ficovi stačilo a zrejme aj preto sa do siahodlhých debát o zdravotníctve nepúšťal. Aká je teda tá skutočnosť, o ktorej všetci vedia, ale málokto si ju uvedomuje?Zavedenie dvadsať-, päťdesiat- a šesťdesiakorunových poplatkov v zdravotníctve malo za cieľ obmedziť zneužívanie systému zbytočnými návštevami ambulancii a urgentov a neuváženou preskripciou liekov. Ako ukázali štatistiky, určitý efekt to malo, dokonca, čo málokto predpokladal, priniesol tento krok aj nemalý zisk poskytovateľom. Je otázne, či poplatky samotné alebo práve zisk lekárov a lekárnikov tak rozhneval socialistov v Smere, že sa rozhodli poplatky zrušiť. S ohľadom na ostatné ekonomické kroky smerujúce k siahaniu na majetok tých bohatších je oprávnené domnievať sa, že asi práve ten zisk. Poplatky samotné sú totiž len návnadou na voliča. Suma, ktorú poplatky predstavujú, je natoľko mizivá, že občana nijako zvlášť nezaťažuje a ľudia si na ňu natoľko zvykli, že poplatky takmer stratili rozmer prevencie zneužívania systému. (V tejto súvislosti treba upriamiť pozornosť na podstatne väčšie sumy za administratívne úkony pri vybavovaní dokladov, povolení, na súdoch a pod., proti ktorým nikto neprotestuje a o opodstatnení výšky ktorých by sa dalo úspešne pochybovať.) Okrem toho poplatky absolútne nemali vplyv na zodpovedné správanie sa pacientov, čo sa týka prevencie ochorení. Mohlo by sa zdať, že ich zrušenie je z týchto dôvodov aj opodstatnené a ak k tomu pridáme zbytočnú administratívnu robotu a minimálnu compliance poskytovateľov, prakticky tento krok nemôžeme neodsúhlasiť. Záležitosť je však omnoho širšia. Hlavným problémom zrušenia poplatkov je, že neexistuje žiadny následný krok, ktorý by filozofiu poplatkov, nech bola akákoľvek, vhodne nahradil. Aspekt zneužívania systému a zároveň posilnenia preventívneho správania pacientov by s prehľadom vyriešila priama finančná zainteresovanosť pacienta na úhrade nákladov za liečbu. Hoci model spoluúčasti, i keď s väčšími či menšími problémami funguje v mnohých krajinách sveta, pre socialistov je ešte menej prijateľný než poplatky. Čo na tom, že na liečbu všetkých ochorení a všetkých pacientov štát nemá? Litera zákona, ktorý iluzórne sľubuje pacientom zdravotnú starostlivosť zadarmo, musí byť dodržaná. Protestné hlasy ľudí, ktorí sa starajú o svoje zdravie, že nechcú platiť za liečbu tých nedisciplinovaných, sú nevypočuté. Isteže, nákladnú liečbu určitých ochorení nie je schopný zvládnuť ani boháč, nieto priemerný či dokonca chudobný občan. Bez dlhého rozvádzania tohto problému musí byť každému jasné, že toto je priorita zdravotníctva, ktorej však víťazi volieb pozornosť nevenujú a toľko proklamované zrušenie poplatkov s ňou, tak ako s mnohými ďalšími nijako nesúvisí.Zrušenie poplatkov v zdravotníctve je skutočne málo na agendu štvorročného volebného obdobia. Išlo by o krok, ktorým by síce Smer naplniť svoje predvolebné sľuby, ale nepriniesol by v systéme absolútne nijaký účinok. Ani dobrý, ani zlý. Kroky, ktoré sú v rezorte zdravotníctva potrebné, musia byť omnoho ráznejšie. Povestná pasivita nového ministra a absencia akejkoľvek predstavy spravovania rezortu však nedávajú veľkú nádej.
