Zdravotníci v procese súkromného podnikania zaostatnými rezortmi nijako nezaostali. V krátkom čase po spoločenskýchzmenách sa v poslednom desaťročí minulého storočia doslova roztrhlo vreces privátnymi ambulanciami. Väčšina praktických lekárov, „terénnych“špecialistov, zubárov či gynekológov sa celkom v súlade s úmyslomzmeniť zabehaný systém a vziať osud do vlastných rúk rozhodla prejsť spodkurately OÚNZ-ov a vrhnúť sa do búrlivých vôd podnikateľského prostredia.Dokonca aj mnohí lekári z nemocníc, hlavne z oddelení, ktorýchcharakter práce umožňuje ambulantnú prax, opúšťali pokojné anonymné prostredieslovenských špitálov a otvárali si privátne praxe. Odvážnejšílekári-podnikatelia sa dokonca púšťali do náročnejších projektov neštátnychsanatórií a polikliník. Len čo to legislatíva dovolila, uzatvárali sazmluvy s vtedy ešte jedinou zdravotnou poisťovňou. A keď začali akohuby po daždi vznikať ďalšie poisťovne (veľmi výhodný biznis) - prakticky prekaždý rezort – zdalo sa, že vznikajúce konkurenčné prostredie je zárukousprávneho smerovania systému.
A bolo to skutočne tak. Platby z poisťovnízálohovo predbiehali výkony, kontrolné mechanizmy nefungovali horšie nežv súčasnosti a spokojnosť vládla na oboch stranách. To eštev ľuďoch doznievala radosť zo zmeny režimu a úprimné odhodlanieurobiť okrem vlastného benefitu niečo aj pre túto krajinu.
Postupne však do spoločnosti, zdravotníctvo nevynímajúc,začal prenikať nechutný duch sebectva. Veci, ktoré sa vyčítali komunistom navysokých postoch, ktorí držali v rukách rozhodovanie o fungovaní štátu, sinoví mocipáni osvojili až s obdivuhodnou ľahkosťou. A možno si aninič osvojovať nemuseli, skrátka to v nich pretrvávaloz prechádzajúcich liet, keďže sa obvykle jednalo o tých istých ľudí.Korupcia, ktorá aspoň na chvíľu nebola taká viditeľná, rozkvitla znovua v ešte výraznejších farbách. Ale nedošlo k tomu len tak samood seba. Nie je dôležité odkiaľ, ale akoby odrazu sa tu objavili extrémnebohatí jednotlivci a finančné skupiny, ktorých správanie sa veľmi častoprirovnáva k morskému predátorovi a ktoré svojím nesmiernym lobistickýmtlakom korupciu výdatne podporovali. Konkurenčné prostredie s vyrovnanýmišancami na štartovacej čiare sa začalo rúcať. Ani nie tak prirodzenou selekciouúspešnejších, ale cieľavedomou likvidáciou konkurenta. V danom čase sa totýkalo najmä lekární, lebo u nich jediných sa fungovanie trhu približovaloprincípom živelnej liberálnej ekonomiky a celé s to podobalo na bojmalých obchodníkov so sieťou hypermarketov.
Postupom času a najmä po roku 2002 sa radikálnymspôsobom začala meniť zdravotnícka legislatíva a to, čo je vo vyspelomsvete len ťažko predstaviteľné sa u nás začalo uskutočňovať. Myšlienkazavedenia trhových pravidiel do „najhumánnejšieho“ rezortu sa stala alfouo omegou reformy zdravotníctva. V podstate celkom logickya zmysluplne vyzerajúca koncepcia samoregulácie rezortu sa zapáčilasamotnému ministrovi, hoci mnohí poukazovali na to, že je značne utopistická.To mu však nebránilo výsostne autokratickým spôsobom presadzovať legislatívneopatrenia, ktoré zvyšovali rozhodovaciu právomoc najskôr štátnych, neskôr doznačnej miery súkromných poisťovní, čoho dôsledkom bola práve koncentrácia mocia financií v rukách niekoľkých jednotlivcov. Tým sa nanovo začalnekalý proces, v ktorom boli a sú uprednostňovaní nie tí kvalitnejší,ale tí rentabilnejší. Vyššia úroveň tohto procesu je zrejmá z toho, že užnejde len o neštátnych zmluvných lekárov, ale i o nemocnice,ktorých situácia v súčasných zámerne neprajne nastavených podmienkach imnedáva absolútne žiadny manévrovací priestor pri rokovaní o platbách zastarostlivosť. Tlačené hrozbou exekúcií totiž nemocnice (a zmluvní lekári tiež)ťahajú pri vyjednávaní za kratší povraz a sú často nútené prijať aj doslovalikvidačné podmienky. No nie všetky.
Nezasvätenému to znie ako záhada, ale zdravotníckezariadenia v súkromných rukách zažívajú tieto problémy akosi menej.Niežeby sa nemuseli naťahovať s poisťovňami o každú korunu, ichzmluvy sú však celkom určite priaznivejšie. Inak by nepochybne skrachovali,keďže sa nedá predpokladať, že by za materiál a energie neplatilia že ich zamestnanci robia zadarmo.
Vidiac prosperitu súkromných zdravotníckych subjektov chcúnasledovať ich príklad aj ostatní zdravotníci. Ľudia, ktorí ich podozrievajúz konzervovania socialistických praktík a nedostatku trhovéhomyslenia, sa mýlia. Problém je v tom, že sa trhovo správať nemôžu. Myslímtým doslova to, že im je v tom bránené, aj keď vyvíjajú snahuprivatizovať, či vytvoriť si vlastný subjekt.
Akoby bol už trh naplnený. On je však len „rezervovaný“.Rezervovaný pre vyššiespomenuté skupiny a jednotlivcov.
Najvypuklejším príkladom v ostatnom čase boli staniceRZP. Namiesto kvalifikovaných ľudí sa RZP-čky dostali do rúk stavebným či inýmfirmám, ktoré dokonca ani nespĺňali kritériá konkurzov. Iným príkladom jeprivatizácia klinického oddelenia, ktorého osud chceli vziať do rúk lekári.Napriek počiatočnému „požehnaniu“ zo strany MZ SR, bol celý proces bezdôvodnezastavený. Otázkou je, na koho privatizácia dotyčného oddelenia čaká.
Príkladov o tom, ako ministerstvo zdravotníctvaa vláda vytvára o zdravotníkoch a ich snahách prostredníctvommédií skreslený obraz je mnoho. Takisto i tých, ako rafinovane zakrývavytváranie nezdravého podnikateľského prostredia s nerovnakými pravidlami,klientelizmom, korupciou a favorizovaním len určitých vyvolených. Potom je veľmi jednoduché a hlavne neférové vyhlásiť, že zdravotník sa nevie správať trhovo. No preskakujúc polená pod nohami to ani veľmi nejde. Radovýobčan však nemá možnosť zistiť pravdu a tak je nútený veriť tomu, o čom hopresviedčajú médiá. So zdeformovanými informáciami potom vzniká deformovaný úsudok a skutočný vinník sa javí ako spasiteľ.
