Zdravotníctvo bude mať v Novej väčšine na starosti Tibor Hlavatý. Ako to už býva, nová strana predstavuje svoje zámery, ktoré sa v prípade volebného úspechu bude snažiť uviesť do praxe. Aj Hlavatý sa tak pokúsil urobiť na svojom blogu. Vravím „pokúsil“, lebo sa akosi márne snažím medzi naoko kultivovanými výčitkami, zasvätenými obvineniami a bezobsažnou politickou agitáciou objaviť čosi, čo by sa dalo nazvať aspoň „budovateľským“ programom.
Nejakých šesť zo siedmych odsekov svojho blogu venuje Hlavatý odhaľovaniu „mizérie“ slovenského zdravotníctva s evidentne veľkou chuťou toto smetisko prehadzuje a rozkopáva. Treba povedať, že tak trochu zbytočne; aktuálnu situáciu v „najhumánnejšom rezorte“ aj tak každý už veľmi dobre pozná a opakovane o nej počúval už od mnohých iných. Hlavatý sa síce v tejto pre neho isto ťažiskovej pasáži pokúša i o akúsi analýzu príčin katastrofálneho stavu nášho zdravotníctva, no od človeka s tak impozantným životopisom, ktorý má svedčiť o rozsiahlych skúsenostiach, by sa snáď dalo očakávať aj trochu viac než len ťažkanie si nad nedostatočným mzdovým ohodnotením a demotiváciou slovenských zdravotníkov či nad upadajúcou kvalitou poskytovanej zdravotnej starostlivosti. Obzvlášť ak jeho podiel na zlepšovaní podmienok fungovania rezortu je i napriek jeho predchádzajúcemu pôsobeniu v exekutíve len ťažko identifikovateľný. Ako tretí muž slovenského zdravotníctva mal totiž Hlavatý za predchádzajúcej vládnucej garnitúry na poste generálneho riaditeľa Sekcie zdravia MZ SR výrazne lepšiu možnosť niečo hmatateľné pre zdravotníctvo spraviť, než prevažná väčšina zdravotníckeho proletariátu. Je potom dosť podivné, ak sa teraz snaží verejnosť presvedčiť, že má recept na ozdravenie rezortu, keď pred niečo vyše rokom na uvedenom poste doslova predurčenom na možnosť realizácie významných zmien nezanechal v zdravotníctve príliš hlbokú brázdu. Post sekčného šéfa má k praktickému zdravotníctvu predsa len bližšie než výsostne politická ministerská funkcia, na ktorú z titulu svojej pozície v novej strane zrejme ašpiruje.
Záver blogu už trochu čosi ako náčrt predstáv o budúcom smerovaní zdravotníctva v réžii Novej väčšiny pripomína. Problém je len v tom, že sa ani o piaď neposúva ďalej než na úroveň „dobré by bolo, keby“ a „malo by sa“. Chýbajú odpovede na otázky „kedy“ a „ako“. Predovšetkým, ako to urobiť, aby nemalé sumy peňazí, ktoré do zdravotníctva neustále pritekajú, nemizli bez stopy kdesi v čiernych dierach plytvania a neefektivity. Ak má byť totiž hlavným faktorom motivácie zdravotníkov najmä mzdové ohodnotenie, ako z Hlavatého tvrdení nevdojak vyplýva, asi nevystačíme s tým, že „je potrebné zaviesť nové pravidlá“. To doposiaľ tvrdil každý, rovnako ako že „je potrebné predefinovať poskytovanie ambulantnej starostlivosti“, alebo že „štandardom sa musí stať dôstojné prostredie na každej pacientskej izbe“. Predstavu, akým spôsobom sa Nová väčšina s týmito problémami, ktoré doteraz nikto z rozličných dôvodov vyriešiť nedokázal, chce vysporiadať, si z Hlavatého textu veru urobiť nemožno.
Po každých parlamentných voľbách sa s viac či menej razantnou výmenou kabinetu mení aj minister zdravotníctva. Napriek všeobecnej skepse, ktorá menovanie nového šéfa rezortu prakticky vždy v radoch zdravotníckych profesionálov sprevádza, je zvykom hovorievať: „Dajme mu/jej šancu!“ Tá šanca im, konieckoncov, spolu s ich mandátom prináleží, ale nie som si istý, či sa o niektorom z doterajších ministrov zdravotníctva dá povedať, že ju využil.
Ak teda Nová väčšina naozaj chce v zdravotníctve urobiť všetko to, čo by „bolo treba“ a čo „sa musí“, bude to asi chcieť menej sa v prezentácii programových téz venovať detailnému výpočtu chýb, prehmatov a možno i zámerných sabotáží predchádzajúcich vedení rezortu, a zmôcť sa na obsažnejšiu a konkrétnejšiu definíciu a hlavne spôsob naplnenia zamýšľaných krokov vedúcich k vytýčenému cieľu, ktorým má byť fungujúce kvalitné, efektívne a pacientsky orientované zdravotníctvo. Na takýto „program“ ozdravenia zdravotníctva, ako prezentoval tieňový minister Hlavatý, mandát Novej väčšine sotva niekto dá.
