Politika – oblasť, kde účel svätí prostriedky

Svoje vážne slová podporil agitátorským heslom, že kým za Mečiarovej vlády bola hlavným politickým nástrojom lož, za Dzurindovej vlády je to podplácanie. V politike, ale aj inde to už tak chodí, že dotknutá strana sa ohradí. A ohradil sa i Hort. Trochu poslabším ale predsa len argumentom, že napriek tomu, že v prípade poslankyne Henzélyovej, hlavnej hrdinky hodnotného opusu Pavla Ruska, polícia síce potvrdila podozrenie o nekalých praktikách v parlamente, ale konkrétne nikoho neobvinila. Zdravý rozum, na ktorý sa Zala odvolal, skutočne dáva tušiť, kto mohol mať z takéhoto konania benefit. Teda, motív je jasný.Pred pár dňami premiér Dzurinda s rečníckym pultom pred sebou a submisívne sa tváriacim sekundantom - ministrom zdravotníctva po svojej ľavici metal blesky na Slovenskú lekársku komoru a jej úzke napojenie na opozičné strany Smer-SD a Slobodné fórum. Vytýkal jej, že svoj boj za lepšie financovanie zdravotníctva účelovo vsunula do predvolebného obdobia a svoje tvrdenie okorenil ešte slovami o neľudskosti a nečestnosti takéhoto konania. Minister Zajac dôstojne sekundoval výrokom o odobratí licencie. Ohradenie sa zo strany komory a dotknutých partají spočívalo pochopiteľne v tvrdení, že to tak nie je. Premiér a jeho strana, novinár Schutz a niektorí ďalší však zrejme tomuto dojmu veria dodnes. A nie je sa im čo čudovať. Zdravý rozum predsa dáva tušiť, kto by mohol mať z takejto situácie benefit. Motív je teda jasný.O čom svedčia tieto dve situácie, ktoré akoby boli jedna? Reprezentant vládneho SDKÚ-DS Hort sa rázne ohradí proti obviňovaniu z podplácania, hoci motív tomu jasne nasvedčuje, ale jeho stranícky šéf bez akýchkoľvek škrupulí obviní SLK a opozičné strany s účelového a deštruktívneho spolčovania sa. Asi práve preto, že motív tomu jasne nasvedčuje. Ako to teda je? Dá sa na motív odvolávať? Zdá sa, že áno. Najmä vtedy, keď je takéto konanie posvätené „ušľachtilým“ účelom diskreditovať konkurenciu. Nie je to veru v politike ojedinelý prípad, ktorým politici ukazujú ostré kontúry obrazu svojich charakterov a ktorým zároveň otupelému plebsu dávajú najavo, za čo ho považujú. Rád by som uveril, že len z nevedomosti vidia smietku v oku oponenta a brvno v svojom nie. Je tu ale stále ten nešťastný motív, ktorý nástojčivo naznačuje, že tak robia vedome.Ohradia sa teda politici voči tomuto tvrdeniu? Alebo takáto „snaha o diskreditáciu“ našich „vzácnych politických charakterov“ už nepostačí na to, aby posvätila toto obvinenie vznesené voličmi?