Prehĺbenie konfliktu medzi pacientom a lekárom je súčasťou reformy

Prešli tri roky. V rezorte, ktorý je aj vo vyspelých ekonomikách problematický, to nie je iste veľa. V našich podmienkach čas prikrátky na citeľné zmeny, hoci dostatočný na ukázanie smerovania. Na začiatku ministrovho pôsobenia bolo tvrdenie o znepriatelení si zdravotníkov a piatich miliónoch priateľov. Trochu odvážny výrok, ale s myšlienkou blaha väčšiny za cenu určitých strát. Ako sa ukázalo, tento ekonomický prístup sa stal jednou z hlavných premenných v množinách a rovniciach reformného tímu ministra Zajaca. Čoraz častejšie rezonovali slová ako oddĺženie, zefektívnenie, certifikát kvality, minimálna sieť zdravotníckych zariadení ale aj reštrikcia, prepúšťanie, úrad pre dohľad. Postupne sa vytrácali slová ako empatia, ľudskosť, trpezlivosť. Lepšie povedané používali sa, ale len v snahe naplniť ministrovo tvrdenie. Občianska verejnosť bola popri tom rafinovane manévrovaná do opozície k poskytovateľom zdravotnej starostlivosti. Nielen vyjadreniami ministerstva o urgentnej potrebe niekoľkonásobnej kontroly zdravotníkov, akoby ich údajná chybovosť a omylnosť mala byť na úrovni nezlučiteľnej s možnosťou zachovania zdravia obyvateľstva, nielen s mnohokrát priamo zámerným dezinformovaním verejnosti o príčinách tých-ktorých problémov, ale aj s obmedzenou možnosťou reprezentantov zdravotníkov v médiách uviesť veci na správnu mieru či aspoň sucho prezentovať svoj pohľad na vec. Zámer sa podaril takmer dokonale. Dojem, ba istota, že za problémy v rezorte môžu zdravotníci, sa vo verejnosti pohodlne zakorenil.Najčastejšou príčinou konfliktu medzi lekárom a pacientom je nedostatok financií na liečbu. Táto veta je pravdou, hoci sa ministerstvo i poisťovne snažia tvrdiť opak. Štát neodvádza za svojich poistencov sumu, ktorú by mal a to sa ešte spôsob výpočtu platieb štátu do zdravotných poisťovní za poistenca v priebehu rokov niekoľkokrát menil, aby bol pre štát čo najvýhodnejší. Dnes štát za svojich poistencov platí mesačne priemerne 600,-Sk, kým zamestnanci platia priemerne 700,-Sk, samostatne zárobkovo činné osoby 900,-Sk a zamestnávatelia odvádzajú priemerne 1800,-Sk za jedného zamestnanca. Nedostatok prostriedkov v poisťovniach logicky vyústil do snahy hľadať spôsob, ako zaplatiť za zdravotnú starostlivosť menej. Ten spôsob sa našiel v „geniálnom“ systéme kontraktov medzi poskytovateľmi a poisťovňami. Podpisom takejto dohody vzniká stav, kedy poisťovňa nemusí platiť za výkony v nemocnici vykonané avšak predtým poisťovňou nenakontrahované. Inak povedané, ak sa počet objednaných výkonov vyčerpá už v polovici mesiaca, nemocnica musí ďalšie výkony odložiť a pacientov preobjednať. Bez prostriedkov alebo na dlh fungovať nemôže. Čo to má za následok, asi nie je nutné zdôrazňovať. Podobným príkladom je rozdiel medzi dvoma zubármi, z ktorých jeden ošetrí pacientovi 5 zubov v rámci jedného mesiaca a ten druhý si ten istý počet rozloží na 5 mesiacov. Prvý síce výjde v ústrety pacientovi a dokonca by dokázal ošetriť aj viac pacientov, pre poisťovňu je však „drahý a nerentabilný“, trestom za čo je zníženie limitu. Pacient, ktorý si platí povinné zdravotné poistenie a čaká na adekvátne ošetrenie, má možnosť zaťať zuby a vydržať, alebo sa rozčúliť. Na koho iného, ak len nie na najbližšieho lekára či sestru. Tí uvedomelejší sa budú sťažovať vo svojej poisťovni, ale podľa všetkého ani to nie je to najsprávnejšie miesto. Zo skúsenosti viem, že z usmiatych úst v milej servilnej tvári vylezie veta „Ale veď my vašej nemocnici (zubárovi) platíme normálne podľa dohody.“ To je pravda, ale podpísaná dohoda nemá šancu pokryť náklady na starostlivosť. V slovenských podmienkach je však lepšia zlá dohoda než žiadna dohoda. Aká je potom možnosť pre poskytovateľa byť ziskový, keď s paušálnou platbou si ani pri najlepšej vôli zarobiť nemôže? Nejaký spôsob by sa našiel. Liečiť „lacných pacientov“, teda pacientov, ktorých liečba nie je príliš drahá a nevyžadujú si príliš veľkú starostlivosť. Najmä súkromné zdravotnícke zariadenia tento spôsob využívajú s obľubou. Ležiaci nevládny inkontinentný starý pacient s rakovinou, astmou a ischemickou chorobou je príliš drahý a preto je vhodný len do štátneho zaradenia. Naopak dievča „v rozpuku“ s tromi znamienkami je vhodným kandidátom na ošetrenie v súkromnom sanatóriu. Takto majú tí „zdravší“ väčší manévrovací priestor ako skutočne chorí a tí sú potom patrične nahnevaní, že na nich nie sú peniaze, hoci si celý život poctivo platili poistenie.Inou príčinou konfliktov sú hodiny strávené v čakárniach. Nuž, ako sa to vezme. Každý odbor medicíny má stanovený priemerný čas na vyšetrenie pacienta. Niekde je to 15 minút, inde polhodina a pod. Nie vždy je však možné tento čas dodržať. Predĺženie času môže mať dve príčiny. Buď je lekár natoľko zodpovedný, že sa pacientovi venuje viac, alebo je natoľko „blbý“, že mu to dlho trvá. K tomu treba ešte pripomenúť, že pacient tiež preferuje starostlivé vyšetrenie s dôkladným „porozprávaním sa“, než rýchle vybavenie. Každopádne nie je v záujme lekára držať pacienta v ambulancii pridlho, lebo okrem hustnúcej atmosféry v čakárni menej zarobí. Problém je aj v objednávaní. Nie je zriedkavosťou, že pacienti prichádzajú do ambulancie mimo dňa, na ktorý sú objednaní. Lekár však obvykle vo svojej ľudskosti, ktorá mu je často nespravodlivo upieraná, pacienta preč bez vyšetrenia nepošle. Výsledkom je stále dlhší a dlhší zoznam mien na papieri pred dverami ambulancie.Korupcia v zdravotníctve je, ako so už bol napísal, odrazom trhového myslenia verejnosti i zdravotníckej obce. Napriek tomu, že obrazom lekára v mysliach verejnosti je človek v bielom plášti s vreckami praskajúcimi od množstva obálok, úplatkom najčastejšie býva tekutá alebo sladká potravina. Je iluzórne myslieť si, že v zdravotníctve sa berie viac, ako inde. Každý má pochopiteľne svoje skúsenosti, ale len málo ľudí môže povedať, že boli k odovzdaniu úplatku priamo vyzvaní. Dokázateľných prípadov korupcie je minimum, čo svedčí o trestuhodnej nedbanlivosti zodpovedných orgánov, ale aj z tohto minima je takmer 100% prezentovaných v médiách ako bežná prax.Použijúc výraz z predprevratového obdobia, vzťah zdravotníkov a ich klientov je antagonistický. Napriek tomu alebo možno práve preto, že sa navzájom potrebujú. Pritom v skutočnosti ide pri osobnom kontakte o pomoc jedného druhému a bez dokonalej spolupráce je tento kontakt nemysliteľný. Vášne planú až mimo objektov ambulancii a nemocníc, najčastejšie s novinami v rukách alebo pri modrom svetle televíznej obrazovky, kde práve prebieha investigatívna reportáž podporená zisteniami Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou alebo Transparency International. Potencia masovokomunikačných prostriedkov v ovplyvňovaní a v prípade zdravotníctva mnohokrát až v deformovaní verejnej mienky nepozná hraníc. Rozmýšľanie a uvedomovanie si tohto faktu pri konzumácii mediálnej propagandy je kľúčom k vyriešeniu problémov medzi zdravotníkmi a pacientmi.