Rozhodovať – áno, zodpovednosť – nie!

Je pochopiteľné, že zamestnanci sa neobracajú so žiadosťou o zvýšenie platu hneď na šéfa rezortu, či na predsedu vlády. Žiadajú zamestnávateľa, keďže mzdy sú v rukách manažmentov nemocníc. Akú môžu čakať odpoveď? Boli by sme asi veľmi naivní, keby sme si mysleli, že riaditeľ v súčasných podmienkach, kedy aj v najprosperujúcejších nemocniciach je vyrovnaný rozpočet veľmi krehký, kladne odpovie na takúto požiadavku. Jeho odpoveď najčastejšie obsahuje slovné spojenie „nemáme na to“. Prečo na zvýšenie miezd nie sú prostriedky, je trochu iná téma. Zdravotníkom však logicky napadne obrátiť sa na vyššie miesta, aby na mzdy bolo. Ani vojakovi však nie je umožnené rokovať priamo s generálom. Zdravotnícky pracovníci vedomí si tejto postupnosti delegujú povinnosť tlmočiť svoje požiadavky na riaditeľa. Ako sa však obratom dozvedajú, ani riaditeľ nie je rovnocenný partner pre ministra zdravotníctva. Takýmto partnerom je Asociácia nemocníc Slovenska, teda akési kolégium ešte stále mnohých priamych nominantov samotného ministra a dnes už aj úspešných víťazov riaditeľských konkurzov so silnou politickou podporou. Čo asi možno čakať od takejto inštitúcie? Akú iniciatívu a tlak na kompetentné miesta možno očakávať od ľudí, ktorí ministra a celú vládu považujú za svojho chlebodarcu? Je isté, že manažmenty väčšiny nemocníc nemajú veľký záujem meniť status quo v prospech svojich zamestnancov a riskovať v dopredu prehratom boji už i tak dosť vratké manažérske stoličky. Ich najlepším argumentom v debate so svojími podriadenými sú súčasné zákony, politika zdravotného poistenia a ekonomické ukazovatele, ktoré údajne ani pri najlepšej vôli neumožňujú vyhovieť zamestnencom v otázke zvýšenia miezd.Požiadavky radového zdravotníka sa tak neprebijú ani cez obrannú líniu Asociácie nemocníc. Spôsobom ako ju obísť, je kolektívna nespokojnosť dávaná najavo nejakou formou občianskej neposlušnosti. Hlas ľudu sa len tak dostane k adresátovi. Adresát však v prípade slovenskej vlády zareagoval zbavením sa zodpovednosti za situáciu v zdravotníctve a celý problém miezd sa snaží hodiť na manažmenty. Je to už taká slovenská vlastnosť – chrániť si právo rozhodovať a zároveň sa zbavovať zodpovednosti za dôsledky svojich rozhodnutí. Za súčasný stav slovenského zdravotníctva nesie zodpovednosť aj vláda SR, či sa jej to páči alebo nie. Ona riadi mnohé finančné toky, ona svojimi nariadeniami a zákonmi vytvára podmienky pre fungovanie či nefungovanie mnohých zložiek rezortu, ona je zodpovedná za zbabranú reformu. S obdivuhodnou dôslednosťou však akúkoľvek zodpovednosť odmieta a z údajne nízkej kvality poskytovanej zdravotnej starostlivosti viní lekárov a z neschopnosti navýšiť mzdy pracovníkom zle hospodáriace manažmenty. A ide aj ďalej – z odmietnutia reformy zdravotníctva obviní verejnosť, ktorá ušľachtilé vládne úmysly akosi zle pochopila.Platy zdravotníkov sú nedôstojné a neprimerané náročnosti ich povolania. A nie je to záležitosť jednej-dvoch nemocníc. Ako vidíme zo súčasného diania, je to už celoslovenský problém. A ako taký si pozornosť vlády určite zaslúži.