Mal som vtedy čerstvých 16 rokov a z pubertálnych liet som sa postupnedostával do veku, kedy si obvykle mladý človek formuje svetonázor. Jeto to obdobie pseudofilozofovania pri pive, obdobie nespokojnosti sovšetkým naokolo, obdobie hľadania, kam sa v spoločnosti zaradiť. A dotýchto turbulentných čias si odrazu vletí ... revolúcia.
Ešte akoôsmak som si občas, za neskrývanej obavy mojich rodičov, naladil RádioVatikán, Hlas Ameriky alebo Volá Londýn, takže mená ako Havel, Ruml,Mikloško či Korec mi neboli až tak neznáme. Napriek tomu som, keď toprasklo, cítil určité obavy. Predsa len som bol študent I.ročníkagymnázia a predomnou stál celý život. Otázka vstupu do SZM, ktorá bolapomerne jasná mne i asi všetkým mojim rovesníkom, zrazu až taká jasnánebola. Niežeby som pociťoval prehnanú lásku k odchádzajúcemu režimu,skôr naopak, ale v prvých dňoch si človek nemohol byť istý, či sa vývojneotočí naspäť. A po rokoch socialistickej výchovy boli ľudia naučeníbyť lojálni systému. Vstúpiť, či nevstúpiť do SZM? Táto otázka sanašťastie vyriešila pomerne rýchlo zmenou ústavy a hlavne článku ovedúcej úlohe strany. Zo dňa na deň sme sa teda stali demokratmi.Všetci sme sa stali demokratmi a nevedeli sme, čo si s tým počať. Nanámestiach sme si "sľúbili lásku" a "vravieť pravdu" a tlieskali smedemokratom na tribúnach ponúkajúcim voľné lôžkové kapacity vslovenských väzniciach. V eufórii zo spoločenských zmien, kráčajúc cezrozstrihnutý ostnatý drôt do západného zahraničia sme nevideli, komutlieskame a koho počúvame. Hlasy znejúce z tribún sa vyhrážalipotrestaním vinníkov a dav hlučne súhlasil opojený falošným pocitomsily zvieraťa odtrhnutého z reťaze. Z odstupom času však vidno, žežiadne lynčovanie sa nekonalo. Práve naopak. Demokrati z tribún akobyzabudli, čí hlas reprezentujú. Kolaboráciou s mocnými socializmuzneužili príležitosť získať prístup k výhodám, ktoré ešte stáleovládali ich socialistickí predchodcovia. Nič také zlé by na tom snáďnebolo, veď boli odvážnejší ako ostatní v ráznom formulovanípožiadaviek nastupujúceho zriadenia, zaslúžili by si to. Ale svojímkonaním legitimizovali praktiky, ktoré sami kritizovali. A nielen to -ako vzorní žiaci sa im bezodkladne priučili.
Akoby za odmenu obsadili kľúčové posty podnikov, úradov i najvyššíchštruktúr ľudia, ktorí sa najhlasnejšie odvolávali na útlak, ktorýmuseli podstúpiť v predchádzajúcom zriadení. Napriek presviedčaniuverejnosti, že teraz už bude všetko inak, že teraz už bude rozhodovaťodbornosť a morálna bezúhonnosť, opak sa takmer bezvýhradne stalpravdou a správne kontakty opäť raz rozhodovali o tom, kto bude "hore".
Od pofidérnej výmeny ľudí v riadení štátu bol len krok knetransparentným privatizáciám, podhodnocovaniu kupovaného majetku "vsocialistickom vlastníctve" a podvodom takého stupňa, že dnes je až napromile výnimiek úplne legitímne vyhlásiť, že takmer nikto z hornýchdesaťtisíc nezískal svoj majetok čistým spôsobom. A ak nie legitímne,minimálne je to názor podstatnej väčšiny národa vrátane ľudí, ktorýchsa to týka.
Vychádzajúc z tohto tvrdenia potom nie je vôbec zarážajúci fakt, žedemokracii na západný spôsob sa v postsocialistických krajinách nedarítak, ako by mnohí dúfali a že sa v nich opäť čoraz nástojčivejšiedostávajú k moci závistlivé boľševicko-ľavicové sily. Závisť kvlastníctvu v našich podmienkach totiž zákonite pramení v nerovnakejnámahe vynaloženej na získanie majetku. Priemerný poctivo pracujúcičlovek počítajúci peniaze od výplaty k výplate preto logicky hľadí snedôverou na svojho bývalého spolužiaka, ktorý ledva preliezal, a dnesnemá problém kúpiť si každý rok nové auto. Tento fenomén tu bol aj predprevratom, hoci starostlivo skrývaný, ale dnes tu už byť nemal.
Je neodškriepiteľnou pravdou a možno aj známou vecou, že so zmenourežimu sa charakter ľudí nemení. Ľudia ako kardinál Korec, Mikloško čiGál ostali takými ako predtým. Ľudia ako Čarnogurský, Kňažko, Mečiar čiFico tiež ostali rovnakými. Ani Majský, Rusko či Lexa sa nezmenili.Rozdiel je len medzi osobami a v tom, kde stáli a dnes stoja. Rozdielje len v tom, komu prisúdiť to slovo s tromi bodkami v titulku.
Je dobre, že sa predchádzajúci režim pred 17 rokmi odporúčal. Mohol saaj skôr. Ak je možné veriť predpokladu, že chaos, ktorý tu vznikol astále pretrváva, raz pominie, mohli sme byť už o hodný kus cesty ďalej.Čo však ak nepominie?
