Oficiálny koniec druhej svetovej vojny bol v Dánsku vyhlásený presne 5. mája 1945. Aj po 77 rokoch si Dáni stále pripomínajú tento významný deň, ktorý ukončil päť rokov nemeckej okupácie. Už včera večer sa v mnohých oknách v dánskych domovoch rozsvietili sviece, ktoré symbolizujú návrat svetla do krajiny po rokoch temna.
Nemecká nacistická okupácia trvala v Dánsku od 9. apríla 1940. Večer, 4. mája 1945, sa z rozhlasového vysielania obyvatelia dozvedeli, že Dánsko je oslobodené. Už viac nemuseli zatemňovať okná na svojich domoch, a tak v ten večer vyšli do ulíc, mávali dánskymi zástavami a symbolicky pálili čierne závesy. V mnohých domoch sa v oknách rozsvietili sviečky.
Dánsky príbeh
Po celom svete sa okrem opisu hrôz druhej svetovej vojny hovorí aj o mnohých odvážnych ľuďoch, ktorí v tých najťažších časoch prejavili neuveriteľnú ľudskosť, empatiu a solidaritu. Mnoho hrdinských príbehov sa odohralo aj v Dánsku. Jeden z nich jasne vykresľuje postoj miestnych obyvateľov počas druhej svetovej vojny.
Bol 28. september 1943. V ústredí robotníckeho hnutia na Rømersgade 24 v Kodani sa zišli všetci lídri Sociálnodemokratickej strany. Bol tam medzi nimi aj muž v nacistickej uniforme, Georg Ferdinand Duckwitz, ktorý sa neskôr v historických záznamoch spomína ako „obrátený nacista“. Išlo o nemeckého diplomata, ktorý pôsobil ako atašé nacistického Nemecka v okupovanom Dánsku.
Tento muž prezradí napriek obrovskému riziku plán deportácie dánskej židovskej komunity a vďaka tomu sa odohrá zázrak. Priam neuveriteľnou rýchlosťou sa počas noci a ďalších dní zmobilizuje celé Dánsko a takmer 7000 Židov z celej krajiny je tajne prevezených na lodiach a člnoch do bezpečia susedného Švédska. Kým gestapo zrealizovalo svoj plán, väčšina židovského obyvateľstva bola zachránená. Do 1. októbra 1943 bolo len asi 500 Židov, väčšinou starých a chorých, chytených a deportovaných do koncentračného tábora v Terezíne.
Na správnej strane
V Dánsku v tom období neboli žiadne diskriminačné zákony, žiadne povinné žlté hviezdy, žiadna konfiškácia židovského majetku. Nacistické Nemecko malo plán zajať a previezť židovskú komunitu náhle, bez možnosti záchrany. No i napriek tomu sa za tak krátky čas podarilo neuveriteľné. V tú kritickú noc sa desaťtisíce obyčajných Dánov pridali na stranu dobra.
„Takmer ihneď sa zorganizovala sieť únikových trás, a to dokonca bez centralizovaného plánovania a bez snahy koordinovať ďalšie stovky individuálnych pokusov o útek. Tisíce Dánov, bohatých aj chudobných, mladých aj starých, pochopili, že práve teraz je čas konať. Pochopili, že predstierať, že nevidia, čo sa deje, by znamenalo zradiť vlastnú krajinu,“ píše vo svojej knihe Ľudskosť Rutger Bregman. „Školy a nemocnice otvorili svoje dvere. Malé rybárske dediny prijali stovky utečencov. Aj dánska polícia pomáhala, kde len mohla, a odmietla spolupracovať s nacistami.“
Dánsky odpor
V odbojových novinách Dansk Maanedspost vtedy vychádzali texty, ktoré písali: „My Dáni nekupčíme so svojou ústavou a už vôbec nie, pokiaľ ide o rovnosť našich občanov.“ Historici sa zhodujú v tom, že dánsky odboj bol taký silný, že dokonca aj Hitlerovi prívrženci začali mať pochybnosti o správnosti nacistickej ideológie. Hannah Arendt vo svojej knihe Eichmann v Jeruzaleme píše, že ide o jediný prípad, o ktorom vieme, že sa nacisti stretli s otvoreným odporom miestnych obyvateľov.
Záchrana dánskych Židov bola triumfom ľudskosti a odvahy. „Zatiaľ čo veľké Nemecko bolo celé roky pod narkotickým vplyvom rasistickej propagandy, skromné Dánsko sa sýtilo duchom humanizmu. Dánski lídri vždy trvali na posvätnosti demokratického právneho štátu. Kto sa pokúšal štvať ľudí proti sebe, ten nebol považovaný za hodného volať sa Dánom. Nemohlo tu byť nič také ako „židovská otázka“. Boli len krajania,“ píše Rutger Bregman. Aj samotný Duckwitz sa nechal ovplyvniť dánskym duchom ľudskosti. Ešte v 30. rokoch bol vášnivým antisemitom a potom dokázal zradiť nacistov, aby zachránil dánskych Židov. V roku 1971 bol Georg Ferdinand Duckwitz uznaný Jad va-Šem za Spravodlivého medzi národmi.
