Ešte mám v živej pamäti tie dni, keď sme sa s mojím bratom ako malé deti hrali na všetko možné. Vyčíňali sme, vymýšľali, občas sme sa aj poklbčili, ale vždy sme boli šťastní. A väčšina našich originálnych hier vznikala v čase najväčšej nudy. Vtedy sme boli najviac kreatívni.
Dnes si pri svojej dcére zároveň uvedomujem, aká dôležitá je hra pre vývoj človeka. No najdôležitejšie je tejto hre aj vytvoriť priestor. Zaneprázdnené deti nikdy nie sú šťastné. Hoci si myslíme, že z detí, ktoré majú množstvo krúžkov a aktivít, vyrastú úspešní dospelí, opak môže byť pravdou. Ja som vďačná mojim rodičom, že mi nechali voľnosť vybrať si, čo ma baví, a hlavne, že ma nechali len tak hrať sa.
Čo je hra a prečo je taká dôležitá
„Hra je sloboda vydať sa tam, kam vás vedie zvedavosť,“ píše Rutger Bregman vo svojej knihe Ľudskosť. Psychológ Peter Gray hru podrobnejšie definuje ako činnosť, ktorú si sami vyberáme a sami riadime. Hra je motivovaná viac prostriedkami ako cieľom a využívame pri nej naše mentálne schopnosti – najmä predstavivosť. Podmienkou hry je podľa Petra Graya to, aby prebiehala v bdelom, aktívnom, no relatívne pokojnom stave mysle.
Podľa nemeckého pedagóga Friedricha Fröbela je hrať sa najvyššou formou ľudského prejavu v detstve. Tento teoretik 19. storočia vnímal detstvo ako samostatné štádium ľudského bytia, nielen ako odrazový mostík k dospelosti. A práve hru považoval dôležitú na to, aby pomohla deťom naučiť sa, ako veci fungujú, a ukázala im, aký je svet okolo nich.
Vážnosť hry si uvedomovala aj talianska lekárka a predstaviteľka reformnej pedagogiky Maria Montessori, ktorá verila, že hra je pre deti „prácou“. Prostredníctvom pozorovania detí vo svojej škole dospela k teórii, že deti najlepšie reagujú na hru založenú na realite a na hru, ktorá využíva predmety zo skutočného života. Hrať sa znamenalo pre ňu aktívne sa rozhodovať, cvičiť a zdokonaľovať v činnosti.
Škola emócií
Na Fröbelove a Montessorine myšlienky nadviazala i psychoanalytička Susan Sutherland Isaacs, ktorá vo svojej teórii o hre detí v rannom veku tvrdila, že hranie poskytuje deťom bezpečný priestor pre emocionálny rozvoj. Hra môže byť veľmi emotívna aktivita, napríklad počas hrania rolí alebo súťaženia. Deti sa môžu počas nej naučiť svoje emócie správne ovládať, rovnako sa učia zvládať sociálne interakcie, či už v skutočných, alebo hraných konfliktoch.
Tým, že hra podporuje sebavyjadrenie, umožňuje deťom v bezpečnom prostredí nacvičiť si spôsoby, ako sa vysporiadať s množstvom emócií. Okrem toho hra tiež uľahčuje experimentovanie s materiálmi a konceptmi a pomáha deťom rozvíjať porozumenie prírodnému svetu. Biológovia sa zhodujú, že inštinkt hrať sa je zakorenený hlboko v našej prirodzenosti. Takmer všetky cicavce sa hrajú a ani mnoho iných živočíchov nedokáže hre odolať.
Dostatok hry deti rozvíja
Rodičia dnes trávia oveľa viac času so svojimi deťmi v porovnaní s minulosťou. Na jednej strane to môže vyzerať ako pozitívny posun, v realite je to však skôr na škodu. Deti majú zo strany svojich rodičov všetko zorganizované, nalinajkované. Spontánnosť a hravosť sa vytráca, deti čoraz viac cítia, že ony samy nerozhodujú o svojich životoch.
Žijeme v dobe, keď sa na prvé miesto v úspešnosti kladie zaneprázdnenosť a produktivita. A učíme k tomu už aj naše deti. Len tak hrať sa je zbytočnou stratou času a pritom práve dostatok hry je v skutočnosti dôležitou súčasťou nielen fyzickej a emocionálnej pohody, ale tiež kľúčovým faktorom v rozvoji zručností u detí. Deti sa učia najlepšie vtedy, ak sú ponechané samy na seba v komunite s ostatnými deťmi akéhokoľvek veku a akýchkoľvek schopností a popritom sú len podporované koučmi a vedúcimi hry.
Psychológ Peter Gray vo svojom článku Vráťte detstvo deťom hovorí, že najdôležitejšie zručnosti, ktoré sa deti musia naučiť, aby mohli žiť šťastný, produktívny a morálny život, sú zručnosti, ktoré sa nedajú naučiť v škole, ale precvičujú si ich práve v hre. Ide o zručnosti ako kreatívne myslenie, vychádzanie a spolupracovanie s inými ľuďmi či ovládanie svojich emócií.
Voľná hra alebo len tak hrať sa
S vývojom civilizácie sa začalo deťom ukrajovať z voľnej hry. „Táto generácia sa učí behať v ‚bludisku pre potkany‘, kde hlavnými kritériami úspechu sú dobrý životopis a výplatná páska. Je to generácia, ktorá už nekreslí mimo čiar, menej sníva, menej objavuje a je menej trúfalá. Skrátka, je to generácia, ktorá zabudla, ako sa má hrať,“ píše Rutger Bregman v spomínanej knihe Ľudskosť. Voľná hra je síce zábava, ale v dnešnej dobe je potláčaná, veľakrát ju považujeme za úplne zbytočnú.
Chceme byť hrdí na svoje ratolesti, chceme aby niečo dokázali, a tak už od útleho detstva s nimi chodíme na špeciálne kurzy, učíme ich čítať a písať v predškolskom veku a často im platíme i súkromných učiteľov, aby takto rozvíjali svoje „jedinečné“ vlastnosti. A pritom zabúdame na to, že sú to v prvom rade naše ambície a potrava pre naše ego, nie túžby našich detí. Byť dobrými rodičmi neznamená nútiť naše deti byť najlepšími a ideálne vo všetkom. Dobrými rodičmi budeme vtedy, keď deťom nebudeme brať voľnú hru, necháme ich vtiahnuť sa do činnosti, zabudnúť na seba, vypnúť pravidlá a byť v prítomnom okamihu.
Rozšírenú verziu textu nájdete tu: https://mamavdansku.com/nechajme-deti-hrat-sa/
Prečítajte si tiež o tom, ako Dáni učia svoje deti zvládať stres.
