Prvý deň našich potuliek po Česku mal dohodnuté finále - stretnutie s príbuznými v Třinci. Moji dvaja bratia a sestra vyštartovali terénnym autom ráno od Trnavy smerom na Skalicu. Ja som sa v tom čase prebúdzal po prvom dni stretnutia spolužiakov zo svitovskej priemyslovky na kamarátovej chalupe v pohraničnom Koválovci. Stretli sme sa v moravskej Strážnici, kde som spolu so spolužiakmi aj súrodencami absolvoval hodinovú vyhliadkovú plavbu po Baťovom kanáli.

Po plavbe som sa rozlúčil so spolužiakmi a so súrodencami sme sa vydali na severovýchod k poľským hraniciam. Cestou sme sa zastavili v Bystřici pod Hostýnem na výstavu ohýbaného nábytku Thonet a v Novom Jičíne, kde sme si prezreli pekné námestie. V podvečer sme sa zvítali s príbuznými v Třinci a presunuli sme sa do penzionu v neďalekom Nýdku, kde sme strávili príjemný večer aj noc.

Na druhý deň sme zamierili na severozápad pozdĺž poľských hraníc. Prekľučkovali sme po vidieckých cestách Jesenníky a Orlické hory, ubytovali sme sa v čarokrásnom kraji severne od Náchoda v Teplicko - Adrpašských skalách. Po ubytovaní v Penzione Skály, 200 metrov od vstupu do Teplického skalného mestečka, sme ešte do zotmenia stihli menšiu túru. Vystúpili sme po 300 schodoch na skalný hrad Třmen, museli sme však vytiahnúť pláštenky.


Na tretí deň sme zorientovaní v teréne do raňajok stihli prehliadku rozsiahleho skalného mestečka, čím sme druhykrát ušetrili na vstupnom, ktoré sa vyberá od 8. do 18. hodiny.



Po raňajkách sme sa presunuli do Adršpachu, kde sme už za vstupný poplatok absolvovali prehliadku najkrajšieho skalného mestečka v Česku.



Popoludní sme pokračovali v ceste smerom na Krkonoše a ubytovali sme sa v Peci pod Snežkou. Vystúpili sme k stanici lanovky na Snežku, tá však pre silný vietor nepremávala. Na pešiu túru už bolo neskoro, s prestávkami pršalo, tak sme sa rozhliadli po okolí a po večeri zaľahli.

Ráno opäť pršalo, tak sme sa výstupu na Snežku vzdali a pokračovali v ceste na západ. Prechádzali sme cez Kamenický Šenov, tak sme sa zastavili pri známom Pánskom vrchu, čadičovom útvare so stlpcovitou odlučnosťou, pripomímajúcom "varhany".


Nasledovala prehliadka mestečka Česká Kamenice, z ktorého sme sa vybrali k ďalšiemu čadičovému útvaru Zlatý vrch. Tu nám opäť neprialo počasie, v polovičke výstupu od auta k Zlatému vrchu sa silne rozpršalo. Už sme sa nevracali, krátku prehliadku vrchu sme absolvovali v pláštenkách.

Z Českej Kamenice sme sa vydali po úzučkých kľukatých cestách cez nádherné, priam rozprávkové lesy a dedinky Českého Švajčiarska do jeho centra - mestečka Hřensko. Je to nádherné mestečko medzi skalnými útesmi na pravom brehu Labe pri hranici s Nemeckom, preto sme sa na otočku boli pozrieť aj do nemeckom Bad Schandau, ktoré je vstupnou bránou do Saského Švajčiarska.

Cez Hřensko preteká riečka Kamenice, ktorá sa povyše mestečka hlboko zarezáva do pieskovcových skál a vytvára tak dve nádherné tiesňavy, splavné na člnoch. Ubytovali sme sa preto cca 7 km povyše centra Hřenska v penzione "Na vyhlídce" v osade Mezná.

Turisticky zdatnejšia polovička našej štvorice, ja s bratom Milanom, sme ešte v podvečer zostúpili do hlbokého údolia a prešli po ľavom brehu riečky Kamenice až po uzamknutú mrežu na konci tunela pred vstupom do prístavu lodičiek.

V piaty deň výletu sme sa po raňajkách zbalili a poriešili zložitú logistiku naplánovanej 14-kilometrovej túry po Českom Švajčiarsku. Zopakovali sme si podvečernú prechádzku do prístaviska tentoraz s už odomknutou mrežou. Na lodičke s kapacitou 20 osôb sme sa ako prví ranní pasažieri odviezli pohodlne štyria. Náš lodivod v kumulovanej funkcii s turistickým sprievodcom sršal vtipom. Predviedol nám aj českú Niagaru potiahnutím za lanko, tiahnuce sa naprieč riečky.


Po vystúpení z člna sme pokračovali v túre dolu údolím riečky Kamenice, tentoraz po jej pravom brehu až do Hřenska. Tam sme pri kávičke vyčkali na autobusový spoj z nemeckého Königsteinu na konečnú v osade Mezná. V Meznej sme rýchlo prestúpili do nášho auta a presunuli sa na zastávku Mezní louka, kde sme plánovali túru ukončiť. Rýchlo sme zaparkovali auto a opäť nastúpili do nemeckého autobusu, z ktorého sme pred chvíľou vystúpili na konečnej v Meznej. Zviezli sme sa autobusom cca 4 kilometre k nástupu na chodník k Pravčickej bráne.

Pravčická brána - najväčšia skalná brána v Európe, nás nesklamala. Počasie nám tentoraz vyšlo, pokochali sme sa nádherným výhľadom z viacerých výhliadkových miest nielen na Pravčickú bránu, ale aj na okolité skalné útvary Českého Švajčiarska.



Po ukončení túry v lokalite Mezní Louka sme boli radi, že máme auto na parkovisku pri rovnomennom hoteli. Vydali sme sa z Hřenska smerom juh do Dečína a následne sme sa rozhodli prenocovať niekde pri Máchovom jazere. Chvíľu nám trvalo, kým sme pre husto zalesnený terén jazero našli. Z cesty ho nevidieť, tak sme ho v podstate obišli dookola, kým sme nevideli odchádzať polonahú mládež z pláže.

Ubytovanie v okolí Máchovho jazera sa nám zdalo predražené, tak sme sa rozhodli pokračovať v ceste. Pár kilometrov za mestečkom Doksy nás pútač zaviedol úzkou cestičkou k osamotenému penzionu Skalka. Penzion s bazénom, volejbalovým ihriskom a chatkami, využívaný na školenia, detské tábory a iné podujatia bol prázdny. Vybrali sme si obrovskú 6-posteľovú izbu so sedacou súpravou, na ktorej sme si posedeli s majiteľom penzionu s umeleckými sklonmi. Pri družnej debate sme stihli vypiť moju východniarsku slivovicu aj fľašu domácej domáceho pána.

V šiesty deň sme pokračovali na juh ku hradu Kokořín, gotickému sídlu prvých Luxemborgovcov, prestavanému začiatkom 19. storočia.


Pozreli sme si aj Čertové hlavy pri zámku Liběchov. Je to rozsiahlý areál s 12-kilometrovým turistickým chodníkom okolo sochársky upravených pieskovcových skál. Sochy vytvoril kuchár z Liběchovického zámku Václav Levý v polovici 19. storočia.

Pokračovali sme do mesta Mělník, kde sme si prezreli miestné pamätihodnosti a sútok Vltavy s Labe, ktorý práve z tejto peknej vyhliadky nevidieť, toto je sútok Vltavy s vltavským plavebným kanálom.

Našou ďalšou zastávkou bol Kolín, kde sme vyzdvihli piatu členku našej výpravy, švagrinú, ktorá bola u dcéry v Prahe. Z Kolína sme išli do historického mestečka Kutná Hora, kde sme sa pre množstvo pamätihodností zdržali takmer celé odpoludnie. Navštívili sme aj známy chrám svätej Barbory a neďalekú galériu.


Na chvíľu sme sa zastavili aj v Havlíčkovom Brode, pokračovali sme na Jihlavu s tým, že sa niekde v jej okolí ubytujeme. S ubytovaním bol trochu problém, všetko bolo preplnené, konal sa tam práve nejaký festival. Napokon sa nám podarilo ubytovať v centre Jihlavy a keďže pršalo a stmievalo sa, po večeri sme zaľahli.

V siedmy, predposledný deň nášho výletu po českom vidieku sme navštívili veľmi pekné historické mestečko Telč, ktoré okrem pekného historického centra, podobajúcemu sa Bardejovu, má priamo v meste dve veľmi pekné jazierka.



Z Telče sme nabrali kurz na východ, zastavili sme sa ešte v mestečku Třebíč.

Cestou na východ sme si prezreli jeden z najnavštevovanejších moravských hradov - Perštejn.

Za miesto posledného nocľahu sme si určili Moravský kras. Že sa nám podarí ubytovať priamo v jeho centre, v chate Macocha, 20 metrov od mostíka s výhliadkou do priepasti, sa nám ani nesnívalo. Bol voľný pekný 5-posteľový apartmán na čerstvo zrekonštruovanom prvom poschodí za púhych 1500 Kč, čo bolo druhé najlacnejšie ubytovanie počas celého výletu. Bolo to ideálne miesto na oslavu mojich menín a pre mňa ranostaja šanca do raňajok obehať celé okolie.


V posledný ôsmy deň výletu som si ja, starý turista milujúci kopce, po dvoch dňoch na rovine, opäť prišiel na svoje a od piatej ráno do ôsmej som obehal všetky značkované chodníky v okolí Macochy včítane zostupu do priepasti k riečke Punkve. Zostup k Punkve som si po raňajkách zopakoval už kolektívne lanovkou, aby sme sa dostali v prvej várke do jaskyne, pretože ďalšie vstupy už boli vypredané najmä školským výpravám. Zážitok z plavby po Punkve som mal fantastický. Tie lodičky sú skonštruované na centimeter presne, aby mohli v stiesnených priestoroch jaskyne manévrovať. Mladý lodivod v kumulovanej funkcii so sprievodcom v kuse vydával príkazy: ľavobok uhnúť, pravobok uhnúť, obe strany uhnúť. Lodička často narážala skaly, dvakrát lodivodovi dokonca spadlo do vody veslo, bol to riadny adrenalín. Pre mňa to bol pozitívny zážitok, ale dosť sa čudujem, že im orgány bezpečnosti práce nenariadia povinné prilby. Taký dvojmetrový basketbalista by sa popod niektoré skaly nemal šancu uhnúť.

Cestou z Macochy sme sa ešte zastavili v najstaršom slovanskom sídlisku v Mikulčiciach. Na dôkladnú prehliadku areálu nám však nezostával čas, keďže som chcel ešte v noci docestovať vlakom z Trnavy domov k ukrajiným hraniciam. Spoločný súrodenecký výlet sa nám opäť vydaril, ak dožijeme, o rok sme si sľúbili ďalší.