Tu už prichádzam od východu na hranicu michalovského okresu, priamo pred nami je Vihorlat.
Pred Jovsou sa automaticky zastavujem pri obľúbených posloch jari, bleduliach jarných.
Prechádzam cez Jovsu, Kusín, za Klokočovom sa idem pozrieť k vode. Zisťujem, že ľadové kryhy, ktoré ešte v prvý jarný deň pokrývali polovičku vodnej plochy, definitívne zmizli.
Rozhodujem sa najprv vyšľapať na Vinianske jazero, kým som ešte vo forme, po Šírave sa pomotám cestou späť. Od obce Kaluža premávka hustne, po návrate domov som sa dočítal, že po Šírave a Vinnom dnes premávali tuningované autá. Z cesty na jazero je pekný výhľad na Viniansky hrad, v popredí je obec Vinné.
Pekné slnečné počasie vytiahlo k jazeru celé rodinky, aj tu už nie je po ľade ani stopy.
Cestou späť som najprv zašiel na najrozsiahlejšie šíravské stredisko Hôrka. Tu je pohľad od vstupu na Hôrku na obec Vinné ...
... a na chatky pod kopcom Senderov.
V čase, keď bola ešte Zemplínska šírava slovenským morom (po otvorení hraníc je ním Jadran) a mala v sezóne desaťtisíce návštevníkov, boli tu dve väčšie lode. Teraz je tu len takýto malý katamaran.
Na rozdiel od Domaše a Ružína je na Zemplínskej šírave dostatok vody, zima tu bola bohatá na sneh.
