V Spišských Vlachoch som prestúpil z osobáku na motoráčik a o chvíľu som vystupoval zo Spišského Podhradia do sedla medzi Spišským hradom a Dreveníkom.
Na Spišskom hrade som bol po piatich rokoch, z toho urobím samostatnú fotoreportáž. Zo sedla pod hradom vedie poldruhahodinový turistický chodník cez travertínový masív Dreveník do známej obce Žehra. Prvá časť chodníka vedie lúkou s bujnou vegetáciou.
Po dvadsiatich minútach nenáročného chodníka po hrebeni je turistická značka "Kamenný raj", kde začína asi kilometrový úsek skalných útvarov. Národná prírodná rezervácia Dreveník je travertínová kopa tvaru stolovej hory. Spolu s traverínovými kopami Sivá brada, Sobotisko, Ostrá hora a Spišský hradný vrch je to najväčšie travertínové územie na Slovensku, vytvorené z prameňov minerálnych vôd na tektonickom zlome. Je to aj významná archeologická lokalita, našli sa tu stopy života už od neandertálcov a mamuta. Kamenný raj je aj rajom pre skalolezcov, je tu množstvo skalných veží.
Žlto značený turistický chodník vás vyvedie z lesa opäť na lúku, z ktorej je výhľad na obec Žehra (v pozadí) a pričlenenú časť Hodkovce (v popredí). Osadu Dreveník, kde žije podstatná časť obyvateľov obce Žehra, nie je z chodníka vidieť, je skrytá vpravo za kopcom.
Chodník do Žehry pokračuje pomedzi skalné útvary s pekným výhľadom.
Obci Žehra dominuje kostolík z 13. storočia na kopci, s cintorínom okolo kostola.
Od kostolíka je výhľad na Dreveník a na Spišský hrad, z väčšej časti obce hrad nevidieť.
Autobusom som sa presunul do Spišských Vlách a osobným vlakom o štyri zastávky na západ do Matejoviec. Od vlaku som prešiel mostom na ľavý breh rieky Hornád a cez rozbahnenú lúku som sa vydal proti prúdu rieky hľadať Markušovský skalný hríb. Uprostred lúky som stretol v protismere turistku, ktorá mi potvrdila to, čo som sa dočítal, že chodník ku skalnému hríbu cez les z Matejovskej strany je takmer nepriechodný. O chvíľu mi to potvrdil aj pastier kráv, ktorý mi odporučil ísť popri Hornáde.
Markušovský skalný hríb je uprostred päťkilometrového chodníka medzi Matejovcami a Markušovcami asi 100 metrov od rieky Hornád na strmom svahu v hustom lese, takže ho od rieky nevidieť. Zdalo sa mi, že idem už dlho, no žiadny chodník do lesa som nevidel. Prišiel som až na lúku s výhľadom na Markušovce, tak som vedel, že som skalný hríb minul. Vrátil som sa popri rieke a po necelom kilometri som zbadal túto značku, ktorú z opačnej strany nie je vidieť.
Vystúpil som po strmom svahu pár desiatok metrov a predomnou sa objavil údajne najväčší skalný hríb v Európe, vysoký osem metrov.
Kým nohu hríba tvorí menej odolný hrubozrný zlepenec, klobúk o priemere tri metre má pieskovcový charakter s väčšou súdržnosťou.
Predchádzajúci záber je fotený spod striešky akéhosi polhríba, plošinky, na ktorú sa dá vyliezť, ...
... nasledujúce zábery sú z tejto plošinky (v pozadí sú Matejovce).
Po zostúpení k Hornádu pokračuje chodník popri rieke a potom cez lúku do Markušoviec. Na poslednom zábere je spätný pohľad z lúky smerom k hríbu.
