S pribudajúcimi rokmi uprednostňujem kolektívnu turistiku pred individuálnou. Ak sa mi neponúka možnosť zaujímavej kolektívnej turistiky v horách, podnikám nenáročné výlety vlakom na miesta, ktoré som doposiaľ nemal možnosť navštíviť. Tentoraz som sa vybral do Gelnice, jediného okresného mesta na východnom Slovensku, ktoré nepoznám. Cez Gelnicu som v minulosti síce párkrát prechádzal rýchlikom cez Hnileckú dolinu a Horehronie do Banskej Bystrice, ale nikdy som sa tam nezastavil.
Ako obvykle, z domu som sa vybral o pol piatej ráno k prvému autobusu na železničnú stanicu v Michalovciach. Po prestupoch v Košiciach a Margecanoch som pred pol deviatou bol v historickom baníckom mestečku Gelnica. Aby som sa rozhýbal a pozrel sa na mestečko z vtáčej perspektívy, hneď som si to namieril na nevýrazný hradný kopec so skromnými pozostatkami hradných múrov hradu z 13. storočia.
Hrad bol zničený v roku 1527 počas bojov o uhorský trón medzi Ferdinandom Habsburským a Jánom Zápoľským. Ferdinand daroval zničený hrad Alexejovi Thurzovi, ktorý hrad obnovil a zväčšil. Počas stavovských povstaní bol aj Thurzov hrad úplne zničený. Od roku 1765 slúžil hradný areál na výcvik gelnických husárov. Materiál z hradných múrov sa na prelome 18. a 19. storočia použil na výstavbu radnice.
Na hradný kopec som vystúpil po úzkom turistickom chodníčku, dole som zišiel po ceste.
Po tatárskom vpáde v roku 1241 prišlo do Gelnice a okolia hlavné jadro nemeckej kolonizácie z Bavorska, Durínska a Porýnia. Vedľa spišskej saskej provincie sa vytvorilo v údolí Hnilca spoločenstvo baníckych obcí. Centrom týchto obcí sa stala Gelnica, ktorej panovník Béla IV. už v roku 1264 udelil mestské práva.
V centre mestečka je historická budova radnice, dnes Banícke múzeum. Budova bola postavená v roku 1802. Vznikla z renesančného jadra pričlenením ďalších budov v duchu tereziánskeho baroka. Nad portálom sa vypína mohutná baroková veža. Banícke múzeum bolo otvorené v roku 1963.
Už od 13. storočia sa v Gelnici ťažila medená ruda, v menšom množstve aj zlato, striebro, olovo, ortuť a železná ruda. V čase najväčšieho rozkvetu medenorudného baníctva v 18. storočí sa v Gelnici ťažila polovička uhorskej medi. V gelnických baniach pracovalo až 400 baníkov. Známi boli aj gelnickí klinčikári, vyrábajúci v kováčskych dielňach klince lodné, šindľové, latovkové, zámkové a obuvnícke. V roku 1870 tu 360 majstrov, 90 tovarišov a 95 učňov vyrábalo ročne až 90 miliónov klincov. Šikovný klinčiar dokázal za 12 hodín vyrobiť až 2000 klincov. Okrem klincov sa tu vo veľkom vyrábali aj reťaze. K úpadku baníctva a hutníctva došlo v Hnileckej doline počas hospodárskej krízy v medzivojnovom období a už vtedy dostala dolina prívlastok "hladová".
Významnou kultúrnou pamiatkou je rímskokatolícky kostol zo 14. storočia.
Kamenný most nad riekou Hnilec bol postavený v rokoch 1837 až 1845. Masívna dvojarkádová stavba z lomového kameňa mala zabezpečiť možnosť prechodu cez rieku aj v čase povodní. Hnilec sa často vylieval, bola potrebná masívna stavba, ktorá odolá prudkým návalom vôd. Most prešiel v roku 1974 rekonštrukciou Pamiatkostavu Levoča, dnes ho využívajú len chodci a cyklisti.
Po druhej svetovej vojne sa postupne obnovovala práca v priemyselných podnikoch. Bane prešli zoštátnením, továrne a píla pod národnú správu. Továreň, ktorá prechodne vyrábala mechanické hračky, prešla na výrobu strojov pre potravinársky priemysel. V rámci obnovy Slovenska sa začal rozvíjať aj okolitý priemysel a podstatne sa zvýšila zamestnanosť obyvateľov. Dnes je Gelnica aj s celým údolím Hnilca opäť hladovou dolinou, jej šanca je v rozvoji cestovného ruchu. Ako som sa dočítal, okres Gelnica je najlesnatejším okresom Slovenska s podielom 74 % lesov z celkovej plochy okresu.
