Na internete som si prečítal všetko o tomto strmom chodníku a keďže zo skúsenosti viem, že po strmých chodníkoch je bezpečnejší výstup ako zostup, naplánoval som si túru zo Súľova po žltej značke do sedla Pod Roháčom a po červene značenej hrebeňovke s peknými vyhliadkami späť do Súľova. Keďže sa mi podarilo presvedčiť účastníkov rodinného stretnutia v Súľove, aby vystúpili skratkou na Súľovský hrad a zostúpili po náučnom chodníku cez Organ a Gotickú bránu, podujal som sa ich na hrad sprevádzať. Zmenil som preto smer svojej naplánovanej túry, takže po hrebeňovke z hradu do sedla Pod Roháčom ma čakal náročný zostup po žltej trase.
Na Lúke pod hradom som sa na pár hodín rozlúčil s rodinou a vydal som sa na cestu po hrebeni opačným smerom.
O chvíľu som stretol skúseného domáceho turistu zo Žiliny, pochádzajúceho z opačnej strany hrebeňa Súľovských skál, z obce Hlboké nad Váhom. Išiel po hrebeni zo Súľova až do Žiliny, takže sme mali po sedlo Pod Roháčom spoločnú cestu. Potešil som sa jeho spoločnosti, pretože dokonale poznal terén a fotil zrkadlovkou. Môj kompakt signalizoval vybité baterky, takže som fotil minimálne, šetril som baterky na Obrovský vodopád a Šarkaniu dieru. Kolega turista mi sľúbil, že mi pošle svoje fotky a dovolil mi ich použiť v tomto blogu. Pre lepšiu predstavu o túre prikladám čitateľom výrez z turistickej mapy.
Vcelku nenáročný hrebeňový chodník lemujú rôzne skalné útvary a štyri oficiálne vyhliadky, označené aj na mape. Kolega ma povodil aj po viacerych krátkych odbočkách z chodníka s neoficiálnymi vyhliadkovými miestami. Tu je mojich pár fotiek z hrebeňovky.
Nasledujú zábery z nádhernej Štefánikovej vyhliadky spod skalolezeckého vrchu Brada. Je to najvyšší a najkrajší kopec hrebeňovky, chodník ho obchádza z juhovýchodnej strany a bohužiaľ pre husté koruny stromov nad chodníkom ho zblízka prakticky nie je vidieť.
O kúsok ďalej, pri chodníku východne od vrchu Brada je ďalšia pekná vyhliadka Opasaná, z nej je vidieť aj vrcholky Brady.
Na nasledujúcom úseku chodníka po sedlo Pod Roháčom sú v blízkosti chodníka zaujímavé skalné útvary, ktoré som už pre takmer celkom vybité baterky nefotil. Fotil ich však tento žilinský turista, ktorého sľúbených fotiek z našej spoločnej sobotňajšej túry spred týždňa som sa zatiaľ nedočkal. Aj týmto ho prosím, aby mi fotky čím skôr poslal, následne ich do blogu doplním.
Pod Roháčom sme sa s turistickým kolegom rozlúčili, on pokračoval po hrebeňoch hôr až do Žiliny a ja som sa pustil dole strmým svahom po žltej značke k Obrovskej bráne.
Obrovská brána je vysoká 11 metrov a v najširšom mieste široká 10 metrov. Obišiel som ju v strmom teréne zo všetkých strán.
Strmý svah pod Obrovskou bránou je takmer neschodný. Spúšťal som sa po ňom veľmi opatrne po hranách vibramiek a prichytával sa rukami, čoho sa dalo. Na fotenie som v tej chvíli ani nepomyslel. Jeden spätný záber na Obrovskú bránu som urobil až po stometrovom prudkom klesaní.
Tu som stretol prvú dvojicu turistov, stúpajúcu k bráne. Spýtal som sa ich na odbočku na Šarkaniu dieru, či je to tam schodné. Upozornili ma, že tam nemusím trafiť, že to nie je skoro vôbec značené. Vďaka tomu som zbytočne dvakrát odbočil doľava po vyšľapaných chodníkoch, až som po namáhavom stúpaní zistil, že sú to slepé uličky medzi skalami. Videl som veľa zaujímavých skál, ktoré som nefotil, odfotil som si len skalu pri chodníku, ktorá mi pripomínala bustu zajaca.
Šarkanej diery som sa už vzdal, že som k nej jednoducho netrafil. Veľké bolo moje prekvapenie, keď som zostúpil až na lúčku pri päte posledných skál. Bol tam pekný smerovník s vyznačenou 15-minútovou odbočkou k Šarkanej diere. Po návrate zo Šarkanej diery som na lúčke dokonca stretol turistov s malým chlapcom, s ktorým ma jeho otec odfotil.
Výstup k Šarkanej diere je strmý, ale je dobre zabezpečený rebríkmi, skobami, ale aj kovovými a prirodzenými držadlami z koreňov stromov.
Na podlahe strmo stúpajúcej jaskyne je jemný vlhký šmykľavý štrk, ktorý odpadáva zo stropu spolu so skondenzovanými kvapkami (bolo veľmi teplé počasie).
