Z domu od ukrajinských hraníc to mám do všetkých slovenských hôr okrem Vihorlatských vrchov ďaleko, tak si pri jednodennom výlete musím privstať. Z domu cestujem prvým autobusom k vlaku o 4:45 hod, domov sa vraciam posledným spojom po 19. hodine. Napríklad vo Vysokých Tatrách pri takomto výlete, ak cestujem do Smokovca, strávim v horách 4 hodiny (od 10:01 do 14:03), ale precestujem vyše 10 hodín. Keďže som ušetril za vlak, tak som si dovolil asi po štvrtýkrát v živote po vyše sto peších výstupoch na Hrebienok zaplatiť lanovku.
Po výstupe z lanovky som si to švihol krížom k ľadovému chrámu a na moje veľké prekvapenie som sa tam ocitol asi na dve minúty, kým došli spolucestujúci z lanovky, úplne sám. Ľadový chrám je naživo krásny, vlastné fotky ma však trochu sklamali. Zle sa fotí priesvitný biely ľad na priesvitnom bielom pozadí.
Po nasýtení sa krásami ľadového chrámu som sa vytešoval krásou zimných Tatier.
Vybral som sa po magistrále k Rainerovej chate.
Lomnický hrebeň bol nádherne nasvietený, radosť pozerať a fotiť.
S postavením Betlehemu boli tohto roku problémy kvôli nedostatku snehu. To, čo už bolo medializované, potvrdil pán Petras aj do telefónu neznámemu. Nasnežilo iba dva dni pred Tromi kráľmi, tak zapojil do práce celú rodinu a pre nedostatok snehu prvýkrát použili dosky. Doposiaľ sa vždy Betlehem vysekával z nahromadenej haldy zmrznutého snehu.
Pani Petrasová mi dovolila pri čaji urobiť si zopár záberov z útulne, ktorá je zároveň maličkým múzeom nosičstva v Tatrách.
Na Hrebienok som sa vrátil popri vodopádoch. Vodu teraz takmer vôbec nevidieť, ani nepočuť, potok aj s vodopádmi je zamrznutý a pokrytý snehom.
