Lanzarote patrí Španielsku, takže je súčasťou schengenského priestoru a na jeho návštevu vám stačí aj občiansky preukaz. Odkedy Ryanaer prevádzkuje každú sobotu priamy let Bratislava – Lanzarote a späť, stal sa tento ostrov známejším aj na Slovensku. Ostrov je rozlohou (846 km štvorcových) štvrtý najväčší a počtom obyvateľov (125 000) tretí najväčší zo siedmych hlavných ostrovov súostrovia Kanárske ostrovy. Malý ostrov s najväčšou dĺžkou 60km a najväčšou šírkou 20 km, popretkávaný kvalitnými cestami, sa dá požičaným autom pozrieť za týždeň celý .
Začiatkom februára ma oslovil brat Milan, že naplánoval pravidelnú súrodeneckú dovolenku na prvú polovicu marca, ale tentoraz to bude letecky a nie autom ako obvykle. Na jeho otázku, či ako najstarší zo súrodeneckej štvorice si na takmer 5-hodinový let trúfnem, som odpovedal, že momentálne sa cítim dobre a ak sa to do mesiaca nezmení, tak by som si trúfol. O týždeň mi volal brat Jaro, že letenky aj apartmán s polpenziou sú vyplatené, takže o mojej účasti bolo rozhodnuté. Začal som sa oboznamovať so všetkými dostupnými informáciami o Lanzarote a keďže rád výlety plánujem, tak som aj vypracoval plán, ako zvládnuť za týždeň všetky zaujímavé miesta na ostrove aj s niekoľkými túrami. Vedel som, že v skutočnosti všetko dopadne inak, pretože na našich súrodeneckých dovolenkách radi improvizujeme. V piatok 3. marca som sa vlakom presunul na západne Slovensko, kde moji súrodenci žijú a v sobotu ráno sme odlietali z Bratislavy na Lanzarote. Priamo v letiskovej hale, cca 6 km južne od hlavného mesta ostrova Arrecife, je viacero požičovní áut, pred každou z nich bol dlhý rad klientov. My sme mali odvoz taxíkom v cene ubytovania do mestečka Costa Teguise severne od Arrecife, taxikár nás čakal v letiskovej hale. Po necelej polhodine jazdy obchvatom hlavného mesta sme sa popoludní ubytovali a išli rozhliadnuť po okolí.
Po obhliadke sme sa zastavili v obchode oproti hotelu nakúpiť vodu, pretože na ostrove pitná voda nie je. Na ulici pred naším hotelom sa zhromažďovali ľudia v maskách, o 17. hodine začínal karnevalový sprievod mestom. Prekvapilo ma, že v sprievode boli v pestrofarebných kostýmoch a často aj s pomaľovanými tvárami všetky vekové kategórie od detí až po starcov. Karnevalový sprievod sa pomaly posúval poldruha hodiny za ohromujúcich výkonov viacerých bubeníckych skupín a tanečných kreácii účastníkov sprievodu.
V nedeľu po raňajkách sme išli do neďalekej požičovne áut a zapožičali si na týždeň malé autíčko Hyundai za 195 eur s tým, že ho máme pred odletom z ostrova nechať otvorené na letiskovom parkovisku v konkrétnom boxe. Boli sme tam o 9. hodine prví, takže sme nemuseli čakať. Hneď sme sa vydali na prvú jazdu krížom cez ostrov, k zaujímavej rybárskej dedinke El Golfo na západnom atlantickom pobreží.
Najprv sme sa zastavili pri lagúne Los Clicos so zeleným jazierkom oddeleným od mora čiernou plážou.
Neďaleko lagúny sú útesy Los Hervideros s vertikálnymi tunelmi, z ktorých pri prílive vystrekuje voda do výšky ako z gejzíru. Mali sme smolu, bol práve odliv.
Napokon sme zaparkovali na severnom okraji dediny, kde začína oficiálny turistický chodník po lávových poliach nad útesmi, po okraji Národného parku Timanfaya.
Po 10 minútach odskúšania chodníka sme sa rozlúčili so sestrou a najmladším bratom a stanovili si čas stretnutia na parkovisku. Značkovaný chodník po lávových poliach si vyžaduje pevnú obuv, pretože zvetrané lávove kamene sú miestami veľmi ostré. 12-kilometrový turistický chodník končí pri tretej pláži Playa del Madero a keďže čas pokročil, neplánovaii sme ho prejsť celý.
Lávové polia tvoria veľkú časť ostrova, sú väčšinou pusté, s rôznymi lávovými tunelmi. Na niektorých miestach, kde pri prílive špliecha morská voda, existuje slanomilná vegetácia.
Prísne strážený Národný park Timanfaya s najväčšou koncentráciou sopečných kráterov križuje zakázaná poľná cesta až k pláži Del Paso, predpokladám že slúži zachranárom. K pláži sme neschádzali, pretože brat Milan tam už bol pri prvej návšteve Lanzarote, ale pokračovali sme čo najďalej po chodníku nad útesmi. Pláž s čiernym pieskom sme videli z útesu.
Spočiatku bolo ideálne turistické počasie, polooblačno a vzduch nasýtený drobnými kvapkami slanej vody. Neskôr sa vyjasnilo a sĺnko neúprosne pálilo. Keďže uplynula polovička dohodnutého času túry, otočili sme sa a vrátili do rybárskej dediny El Golfo. V najbližšej krčme sme si vysmednutí objednali pivo, doniesli nám ho v zmrazenom pohári a ešte v ňom plávala veľká kocka ľadu, takže sme museli s konzumáciou hodnú chvíľu počkať.
Cestou späť na juhovýchodne pobrežie sme sa zastavili v múzeu nadácie Césara Manriqueho v Tahiche.
Sám nemám rád dlhé články na blogu, tak som sa rozhodol na tomto mieste skončiť a pokračovať nabudúce.
