Najlepší prístup k zrúcaninám hradu, zničeného už v 15. storočí, je z obce Kalameny, z ktorej vedú na hrad dokonca dva turistické chodníky. Pol kilometra nad dedinou (kilometer od autobusovej zastávky) končí úzka rozbitá asfaltová cesta. Žltý turistický chodník sa tu vetví na zaujímavom mieste, pri jazierku s termálnou minerálnou vodou. Okolo vrtu s mierne mineralizovanou vodou so slabým síričitým zápachom miestni nadšenci vybudovali umelé jazierko o rozmeroch cca 20 x 10 metrov, hlboké po kolená.
34 stupňov teplá voda vyteká z rúry 600-metrového vrtu, ale aj na iných miestach. Stačí si vyhĺbiť jamku v štrku v blízkosti potrubia a nohy sú ako vo vírivke. Voda voľne vyviera zo zeme aj v druhej maličkej mláčke. Je priezračná a jej prebytok preteká cez kamennú hrádzku do potôčika medzi cestou a jazierkom.
Okrem miestnych obyvateľov a turistov, vracajúcich sa z Liptovského hradu, ktorí si tu nechávajú zaparkované autá, sa v príjemnej vode jazierka celé dni máčajú aj dôchodcovia, najmä z Čiech. Jeden pán tam prespáva v minivane už desiaty rok niekoľko mesiacov od jari do jesene, teraz je tam už dva mesiace. Cez týždeň sa v jazierku zdržiava 3 - 10 ľudí, cez víkend je to plné. Sú tam dva smetné koše, v pondelok zavčas rána tam narukujú miestni dobrovoľníci, resp. aktivační pracovníci, odpadky z košov a okolia vyzbierajú a odvezú do dediny.
S manželkou sme si zaistili ubytovanie na 3 noci v Kalamenoch, kam sme sa presunuli zo Súľova. Pre mňa to bola výborná základňa pre turistiku a možnosť dopriať si po túre relax v termálnej minerálnej vode zadarmo. Ubytovali sme sa v nedeľu a keďže vstávam so sliepkami, v pondelok ráno o pol siedmej som už bol na Liptovskom hrade. Počasie sa zhoršovalo, no ráno ešte nepršalo, tak som po piatej vyrazil. O pol šiestej sa už v jazierku kúpala dvojica miestnych mužov. Poradili mi, že mám ísť na hrad po kratšom chodníku cez lúku a Sedlo pod Kráľovou, že druhý dlhší značkovaný chodník cez les sa takmer nepoužíva a je zarastený.
Radu som akceptoval a za polhodinu stúpania po lúčnej dvojkoľajnej ceste som bol v sedle pri vyústení chodníka do lesa na červeno značený chodník. Červený chodník ide na hrad od Liptovskej Mary. Pri spätnom pohľade je pekný výhľad na obec Kalameny.
Cez les sa ide po červenej značke polhodinu lesnou cestou s miernym stúpaním, až posledných 10 minút chodníkom je stúpanie prudšie. Na hradby sa vystupuje po drevenom rebríku.
V minulom roku miestni nadšenci urobili na zrúcaninách Liptovského hradu kus záslužnej roboty.
Potešil ma najmä nový prístrešok, pretože začalo poprchávať. Mal som si kde posedieť, prezliecť sa, poraňajkovať a preštudovať si novú knihu návštev s prvým zápisom 14. apríla 2015.
V peknej skrinke je okrem knihy návštev aj publikácia s históriou hradu a zdokumentovaním záslužnej práce dobrovoľníkov na hrade.
Medzičasom prestalo poprchávať a aspoň čiastočne sa vyjasnilo, aby som sa mohol pokochať pohľadom na okolitá kopce. Vrchol Veľkého Choča bol ale stále zahmlený.
Po návrate k jazierku v Kalamenoch som si pohovel v teplej minerálnej liečivej vode spolu s trojicou Čechov, dvojicou Poliakov a vlastnou manželkou, ktorá bola už hodinu vo vode. Voda má podobné zloženie, ako v kúpeľoch Lúčky, cez kopec je to do kúpeľov iba dva kilometre. V centre obce Lúčky som si vychutnal pohľad na Lúčanský vodopád, jeden z piatich vodopádov na Slovensku, zaradených medzi Národné prírodné pamiatky.
Dole si všimnite tých odvážlivcov nad vodopádom, jeden z nich sa šmykol, len ho kamaráti zachytili.
Odbehol som si aj k ďalšiemu z pätice vodopádov, Národných prírodných pamiatok, Brankovskému vodopádu. Chodník začína v Podsuchej. Kvôli zlému značeniu (nemal som mapu) som z chodníka zle odbočil, hore prvým potokom. Keď sa po dvadsiatich minútach namáhavého výstupu voda v potôčiku aj stopy po chodníčku strácali, videl som, že som odbočil zle. Nechcel som stratiť nadobudnutú nadmorskú výšku, tak so traverzoval po lese so strmými svahmi doľava. Vyšiel som na túto lúčku s výhľadom na cestu.
Pokračoval som v traverze cez les, až som zišiel do údolia potoka a na jeho opačnej strane som našiel ten správny chodník k Brankovskému vodopádu.
Je to najvyšší vodopád Nízkych Tatier, ale prietok vody je tak nízky, že sa voda na tej vysokej skale takmer úplne stráca. Musel som priblížiť záber, aby vodu bolo vôbec vidieť.
