Po kilometrovom výstupe strmou cestou sme sa ocitli pred hrádzou zmrznutého a zasneženého jazera.
Vyskúšal som si pevnosť ľadu.
Na hladine jazera sme zbadali lyžiarske stopy a na ľade pri poloostrovčeku aj lyžiarov.
Priblížil som sa k ním popri chate štátnych lesov (niekdajšom pánskom kaštieliku).
Keď ma zbadali, ihneď ma požiadali, aby som ich odfotil všetkých troch spolu a môjmu synovi Vilovi sa zase podarila pekná momentka z tohto aktu.
Dozvedel som sa od nich, že prišli zo Sniny, lebo ani u nich, na severnom podhorí Vihorlatu, rovnako ako u nás na južnom, sneh nemajú a tak ich napadlo, že zamrznutá hladina Morského oka s vrstvičkou snehu bude určite ideálnym terénom pre lyže - bežky.
Keďže už mali pár hodin lyžovačky za sebou, ponúkli ma ešte svojou špecialitou z ploskačky (bol to mix 52 %-nej ruskej vodky s troškou vermutu a chutilo to veľmi dobre) a išli si pred odchodom dať ešte jedno kolečko okolo jazera.
Potom sme sa už len prechádzali po jazere a vychutnávali jedinečné pohľady, ktoré sa dajú zažiť iba v zime.
Podo mnou je 25-metrová hĺbka vody.
Zmena bežeckého štýlu.
Tu je jeden z prítokov Morského oka.
Pohľad z hladiny na zasnežený náučný chodník okola jazera.
Hrádza s výpustom do riečky Okna.
Pri schádzaní na parkovisko sme stretali prichádzajúce rodinky s deťmi.
Odchádzali sme s pocitom pekne stráveného poludnia a nového zážitku, aj keď len pár kilometrov od domova.
Foto: Viliam Serbák
