V maďarskej prihraničnej obci Pusztafalu sme sa odfotili a vyšliapali sme na cca 2 km vzdialený hraničný hrebeň.
Z hranice sme pokračovali po zelene značenom chodníku, ktorý vyznačili pred štyrmi rokmi naši značkári. Po necelých dvoch kilometroch sme sa ocitli pri krásnom jazere Izra, uprostred bukového lesa, v nadmorskej výške 434 m. Jazero vzniklo zahradením zosuvom východného svahu vrchu Veľký Milič. Jeho vody sú slané, pretože prítoky prinášajú so sebou rozpustenú kamennú soľ. Podľa povesti si pyšná avarská kňažná Izra dala postaviť z kamenných kvádrov hrad. To však rozhnevalo slovanských bohov, ktorý na jagavý skvost zoslali trojdňový dážď. Hrad lejak nevydržal a spolu s troskami avarskej pevnosti sa zrútil do doliny a zahradil ju, čím pochoval aj kňažnú Izru. Vzniklo tu jazero,ktoré dostalo meno kňažnej.
Bol s nami aj kameraman Miro, člen turistického klubu.
Z Izry sme postupovali bukovým lesom južnej časti Slánskych vrchov po červene značenom medzinárodnom turistickom chodníku E 3.
Išli sme okolo nenápadnej Malej Izry, ktorá je skôr močiarom, ako jazerom.
Došli sme k chate štátnych lesov Kopáska, kde nás oslavujúci štyridsiatnik ponúkol pečienkou a klobáskou.
Od chaty Kopáska je pekný výhľad na severovýchod až k Vihorlatu, pre opar ho však bolo vidieť len nejasne.
Keďže sme sa neplánovane zdržali a do plánovaného otvorenia medzinárodného stretnutia na Veľkom Miliči na pravé poludnie zostávala len polhodina, vystúpili sme na hraničný hrebeňový chodník skratkou.
Po hrebeni vedie pohodlný modro značkovaný chodník, ktorým sme sa so štvrťhodinovým meškaním dostali na miesto stretnutia.
O priebehu stretnutia napíšem v ďalšom článku, hradu Fuzér venujem samostatný článok.
