Názov Pilis (čítaj: Piliš) pochádza zo slovenského slova Pleš (ako náš Plešivec) podľa nezalesnených svahov kopcov. Príkladom je aj najvyšší vrch Pilis (756 m n. m.), ktorý je z južnej časti skalnatý, lysý, plešatý. Pilišské vrchy sú plné ruín, svätýň, modiel a kultových miest. Nikto ich dosiaľ neprebádal, sú opradené mýtmi a legendami. Rôzni nadšenci pre históriu tu hľadajú Atillovo mesto.
Na vrchu Pilis sa od roku 2009 organizuje stretnutie Slovákov z oblasti Piliša. 8. mája 2016 predchádzalo výstupu na vrch Piliš odhalenie pamätnej tabule bývalému veľvyslancovi v Maďarsku Jurajovi Migašovi na priečelí Slovenského domu v Mlynkoch. Juraj Migaš (1957 - 2015) bol hlavným iniciátorom májových stretnutí na Piliši. Počnúc týmto ročníkom bude podujatie nazývané "Memoriál Juraja Migaša".
Mám troch súrodencov na západnom Slovensku, ja žijem v rodnej obci na krajnom východe. Každoročne v júni poriadame týždňový súrodenecký výlet vo štvorici bratovým autom. Nikdy si nerobíme presné plány, nezaisťujeme nocľahy, dohodneme sa len približne kam chceme ísť. Tohto roku sme sa rozhodli precestovať časť severného Maďarska a južného Slovenska. Brat Milan ma vyzdvihol z nočného rýchlika v Trnave, v Dunajskej Strede pristúpil brat Jaro a v Hurbanove sestra Magda. Zo Štúrova sme prešli po moste Márie Valérie do Ostrihomu a pokračovali sme cez Pilišské vrchy do Mlyniek. Pri Slovenskom dome sme sa nezastavili, išli sme hľadať výstupovú trasu na vrch Piliš. Natrafili sme na zelenú turistickú značku medzi obcami Mlynky a Santov. Odstavili sme auto a vydali sa po lesnej cestičke za mierneho stúpania. V druhej polovičke výstupu sa objavili vedľa chodníka skaly a prvé vyhliadky.
Po dlhých serpentínach sme došli na vrcholovú plošinu Piliša. Sú tu mohutné železobetónové bunkre, za socializmu tu bola raketová základňa.
Na najvyššom mieste vrchu Piliš je mohutná vyhliadková veža so železobetónovým jadrom. Betónu je na tomto bájnom kopci požehnane.
Pri zostupe sme si serpentíny skrátili dolu strmým vyšľapaným chodníčkom. Ten nás zaviedol až k obci Pilisszantó, takže sme si túru o pár kilometrov predĺžili.
Napokon sme došli k autu, odstavenému na malom parkovisku pri tomto kríži. Sestru, ktorú sme nechali v polovičke výstupu pri prvých skalách, sme pri aute nenašli. Najmladšieho brata Jara sme nechali pri aute a my s Milanom sme si túru zopakovali. Sestra sa po márnom čakaní na náš návrat pri prvých skalách z polovičky túry vrátila k autu a keďže sme dlho nechodili, tak nám išla naproti. Neverila, že sa chodník dá obísť, ale nám sa to podarilo. Všetko dopadlo dobre, s bratom Milanom sme si ako starí turisti aspoň zopakovali prvú polovičku túry. Na vrchu Piliš sme nič magického okrem rôznych záhadných značiek a odkazov, ktoré nám zanechala na chodníku sestra, nenašli. Hneď prvý deň súrodeneckého výletu začal tak dobrodružne, ako väčšina našich improvizovaných výletov.
Na neskorý obed sme sa zastavili v pridunajskom malebnom mestečku Szentendre.
Pokračovali sme do Vyšehradu, ale o tom už nabudúce.
