Prírodná pamiatka Podhoroďský hradný vrch je strmé vápencové bralo na severnom okraji obce. V stredoveku tu stál priamo nad krajinskou cestou, spájajúcou Zemplín s Uhom, malý strážny kamenný hrad. Prvá písomná zmienka o tomto hrade je z roku 1337, kedy sa o ňom píše už ako o zbúranom (castro deserto). To jednoznačne svedčí o jeho staršom pôvode, vybudovaný mohol byť po tatarskom vpáde v polovici 13. storočia. Je pomenovaný ako Tibavský hrad, nachádzal sa totiž v tibavskom panstve michalovských šľachticov. Na hradnom vrchu som bol už viackrát po krátkom strmom výstupe od hlavnej cesty Podhoroď - Ubľa. Tentoraz sme na Podhoroďský hradný vrch vystúpili popri miestnom cintoríne po svahu s peknou výhliadkou na dedinu.
Stavba hradu pozostávala z mohutnej válcovej veže, ku ktorej bol pristavený palác v tvare lichobežníka, pričom jeho južný múr bol tvorený už obvodovým opevnením. Obvodové hradby oválneho tvaru vytvárali vo vnútri malé nádvorie. Veža mala priemer 11 metrov a múry hrubé až 4 metre. Palác mal rozmery 9 x 7 m a múry hrubé 2 m, obvodové opevnenie bolo hrubé 3 m. Rozmery hradu boli obmedzené malou vrcholovou plošinou hradného vrchu. Objekt prešiel zrejme len jednou stavebnou fázou, po poškodení už obnovovaný nebol.
Keďže hrad zanikol veľmi skoro, zostali z neho len skromné zvyšky architektúry. Najlepšie zachovaná je mohutnú veža, niektoré fragmenty múrov sa dochovali do výšky dvoch metrov. Hrad bol zrejme poškodený pri bojoch kráľa Karola Róberta s abovskými a zemplínskymi šľachticmi začiatkom 14. storočia.
Z hradného kopca túra pokračovala nádhernou lúkou na najvyšší kopec v okolí s názvom Paprtný.
Na vrchole kopca, s peknou vyhliadkou do okolia, sme si na chvíľu odpočinuli.
V pozadí je vrch Holica na hraničnom hrebeni. Medzi Paprtným a Holicou je skrytá obec Inovce.
Po "vrcholovej fotografii", na ktorú som sa dostal aj ja (v modrom tričku), sme sa presunuli na ďalší kopec s názvom Veľký Osojík. Chvíľu sme sa vracali po okraji lúky, potom sme pri ceste lesom natrafili na veľmi zaujímavý, mohutný a starý strom. Nevedeli sme sa zhodnúť, o aký strom sa jedná, preto som pre znalcov odfotil aj jeho listy (pravdepodobne je to nejaký druh buka).
Z lesa sme vyšli na ďalšiu lúku, pred nami bol Veľký Osojík.
Pokračovali sme na Malý Osojík, kopec so stožiarmi a peknou vyhliadkou na Podhoroď, Beňatinu, aj okolité kopce.
Tu je už presun z Malého Osojíka na rozľahlý masív vrchu Borolo.
Po obedňajšej prestávke pod najvyšším bodom Borola sme sa presunuli na 2 pekné vyhliadky nad bývalým kameňolomom.
Nasledoval presun hrebeňom Borola k pozostatkom novšieho Tibavského hradu, nachádzajúceho sa v katastri obce Choňkovce, v blízkosti cesty Choňkovce - Podhoroď.
To sú už pozostatky novšieho Tibavského hradu z 15. storočia, ktorý bol ešte menší, ako Tibavský hrad na Podhoroďskom hradnom vrchu a ešte menej sa z neho zachovalo.
Pri presune k Beňatínskemu potoku nás zachytila menšia búrka s dažďom, foťák preto putoval do vaku a vak aj s majiteľom pod pláštenku. Po hodinovom pochode v pláštenkách divokým terénom sme vyšli po kolená zablatení na štátnu cestu medzi Podhoroďom a Beňatinou. Posledný úsek z lesa k ceste sme si to kvôli čiastočnej samoočiste obuvi strihli krížom cez vysokú mokrú trávu. Takto scivilizovaní sme sa vrátili do Podhorode k autám po asfaltovej ceste.
Po krátkom občerstvení v bare pri obecnom úrade sme sa autami ešte zastavili pri tyrkysovom jazierku v bývalom beňatínskom kameňolome.
