Michalovskí turisti zorganizovali Prvý slobodný nočný výstup na Vihorlat tak, aby symbolicky vstúpili na územie vojenského obvodu v prvej minúte platnosti novely zákona. Výstup začal po 21. hodine z Remetských Hámrov, o polnoci turisti prekročili hranice vojenského obvodu pri lesnej lúke Poľana a po hodinovom záverečnom výstupe čakali na vrchole Vihorlatu na východ slnka.
Ešte za prítmia iniciátor celej akcie, kolega z Prvého michalovského klubu slovenských turistov Marián, osadil na vrcholový stĺp 1076 m vysokého Vihorlatu ďakovnú tabuľu pre Ľubomíra Galka. Za brieždenia bola ďakovná tabuľa slávnostne odhalená, necelá tridsiatka účastníkov nočného výstupu sa ešte pokochala pohľadom na prvé lúče vychádzajúceho sĺnka a dala sa na zostup.
Do vojenského obvodu (VO) Valaškovce patrí okrem vrcholového brala vrchu Vihorlat takmer celá západná polovička pohoria Vihorlat. Západné hranice VO sa dotýkajú lesnej cesty z Vinianskeho jazera do Porúbky v okrese Humenné, východná hranica VO je na Sninskom kameni. V severnej časti VO Valaškovce, na území zaniknutej obce Valaškovce, sa nachádza vojenský výcvikový priestor s trvale zakázaným vstupom. Zvyšok VO je od 1.7.2012 sprístupnený verejnosti so zákazom vstupu v dňoch, keď sa konajú streľby na pechotnej strelnici v Porube pod Vihorlatom, alebo vo VVP v Kamenici nad Cirochou, prípadne vojenské cvičenia. Ako som zistil na http://www.mosr.sk/aktualny-plan-cinnosti-vo-vojenskych-obvodoch/ cvičenia a streľby sú tu pomerne často, takže si to treba pred vstupom do VO overiť. Južné okrajové časti lesov nad Zemplínskou šíravou síce do VO nepatria, sú to však vojenské lesy, do ktorých bol doposiaľ takisto zakázaný vstup. Teraz by sem patrila mapa, keďže ju nemožno kopírovať, pre záujemcov dávam aspoň link http://www.mosr.sk/data/mapaValaskovce.pdf
Keďže som do roku 2000 často bicykloval po asfaltových cestách vojenských lesov pod Vihorlatom, bol som zvedavý v akom stave sú tieto cesty teraz, po desaťročnom prísnom zákaze vstupu. Inšpirovaný horskými etapami Tour de France, som sa vydal na vlastnú Tour de Vihorlat. Prvá horská etapa viedla od lesnej správy vojenských lesov v Jovse (obec na severovýchodnom okraji Zemplínskej šíravy) priamo pod Vihorlat.
Po kvalitnej, vyše tri metre širokej lesnej asfaltovej ceste s miernym stúpaním v chládku lesa, sa šľape veľmi dobre. Po poldruha kilometri je tu prvá križovatka.
Odbočka vľavo je dlhá a kľukatá lesná cesta smerom na západ ponad šíravské obce Kusín, Klokočov a Kaluža až pod Pirnagov vrch. Pod Pirnagovým vrchom sa pripája na lesnú asfaltovú cestu z Vinianskeho jazera do Porúbky v okrese Humenné. Na lesnú cestu Jovsa – Pirnagov vrch sa dá pripojiť aj lesnou cestou z obce Klokočov. Túto cca 20 km dlhú cestu (Jovsa – Pirnagov vrch) som prešiel len raz pred 15 rokmi, bola síce pôvodne asfaltová, ale veľmi rozbitá. Keďže som si tentoraz vytýčil cieľ zistiť stav ciest, po kilometri natriasania som skonštatoval, že cesta sa oproti minulosti nezlepšila a nie je vhodná pre cestný bicykel.
Vrátil som sa na križovatku a pokračoval smerom pod Vihorlat. Po ďalšom kilometri mierného stúpania po kvalitnej asfaltke som došiel na ďalšiu križovatku.
Odbočka vľavo prechádza cez hrebeň Vihorlatu až do obce Kamienka v okrese Humenné, na severnom okraji Vihorlatských vrchov. V minulosti som ju prešiel niekoľkokrát, nechám si ju na ďalšiu etapu. Pokračujem teda smerom pod Vihorlat. Po pravej strane je oplotenie novej obory diviačej zveri. Pôvodný oficiálny turistický chodník od horárne v Jovse na Vihorlat, ktorý bol pred cca 10 rokmi vojenskými lesmi zrušený, je teraz prerušený oborou. Ak by sa chodník obnovoval, musela by sa obora obchádzať, o niečo vyššie sa pôvodný chodník napájal na túto, pôvodne asfaltovú cestu.
V týchto miestach pri obore som prekvapujúco stretol mladý turistický pár z Francúzska. Obchádzali oboru a pre neexistenciu turistického značkovania som im pomohol zorientovať sa podľa mapy.
Kvalita cesty sa od križovatky stále zhoršovala a keďže aj stúpanie je čoraz väčšie, polovičku cesty som šľapal vedľa svojho cestného bicykla. Cesta pod Vihorlat vedie pozdĺž Jovsianskeho potoka. Končí otočkou pod úpätím Vihorlatu. Po starých turistických značkách nie je nikde ani stopa, na vrchol Vihorlatu je výhľad zakrytý stromami, otvára sa až o niekoľko sto metrov vyššie. Z Jovsy sem po starej značkovanej trase trval výstup 2 hodiny, na vrchol zostával ešte strmý poldruhahodinový výstup. Na dnes mi takáto cyklotúra stačí, musím sa ešte vrátiť domov k manželke (17 km), mobilný signál tu nie je.
Moja ďašia horská etapa viedla po rovnakej trase až po križovatku Kamienka - Vihorlat. Po zlých skúsenostiach so stavom ciest som zobral namiesto pologaluskového starší cestný bicykel s hrubšími klasickými kolesami. Urobil som však chybu, pretože cesta do Kamienky má perfektný nový asfaltový koberec. Stúpanie je prudké, na starom bicykli mám lem štvorkoliesko, takže značnú časť cesty zase idem vedľa bicykla. Cesta je perfektne udržiavana (dokonca som stretol aj trakoristu, kosiaceho krajnice), je to prepojovacia cesta medzi lesnými správami Jovsa a Kamienka, patriacimi pod Vojenské lesy a majetky, š.p., odštepný závod Kamenica nad Cirochou.
Cca pol kilometra pod vrcholom stúpania cesta prechádza priesekom s pekným výhľadom na Zemplínsku šíravu. Na túto výhliadku som sa tešil, bola tu aj pred 12 rokmi.
Vyšľapal som ešte na najvyšší bod cesty, na severnú stranu podhoria vyhliadka nie je. Cesta prechádza hrebeňom Vihorlatských vrchov medzi vrchmi Kyjov a Rozdielňa cez nevýrazný kopec Lopušťan v nadmorskej výške cca 640 m, z Jovsy treba vystúpať vyše 500 výškových metrov, takže pre 66-ročného dedka stačilo, vraciam sa domov.
Záver môjho prieskumu asfaltových lesných ciest vo vojenských lesoch na južných svahoch Vihorlatu je nasledovný: Cesta z Jovsy do Kamienky je v perfektnom stave, ostatné cesty sú vhodné len pre horský, alebo krosový bicykel.
Foto: Miroslav Baraniak a Ján Serbák
