Keďže žijem v okrese Sobrance, ktorý nemá ani meter železnice, v piatok večer som sa presunul na bicykli do 20 km vzdialených Michaloviec, kde som si v synovom byte zriadil predsunutú základňu pre svoje vlakovýlety. Vyrazil som prvým spojom o 3:57 hod., v Košiciach som prestúpil na IC rýchlik do Popradu a v zápätí som sa vrátil osobákom do Spišských Tomášoviec. Išiel som si urobiť reparát za nevydarený pokus spred 10 rokov, keď som cestou do Svitu na pomaturitné stretnutie po 35 rokoch plánoval prejsť Prielomom Hornádu. Nestihol som vtedy vystúpiť v Spišských Tomášovciach, tak som vystúpil v nasledujúcich Letanovciach. Čakal ma obávaný prechod cez povestný Letanovský mlyn, ktorému som sa chcel pôvodne vyhnúť. Našťastie vtedy v Letanovciach okrem mňa a húfu Cigánov vystúpila aj 5-členná skupina skúsených turistov. Cestou k Letanovskému mlynu som dostal inštrukcie, ako uchrániť svoj movitý majetok pred dobiedzajucími Cigánikmi, čo sa nám aj úspešne podarilo.
Aj keď som v dávnejšej minulosti prešiel väčšiu časť Slovenského raja, na Tomášovskom výhľade a v Čingove som nikdy nebol. Keďže veľmi rád kombinujem viacero akcií dokopy, čo moja drahá polovička na mne neznáša, aj teraz sa mi púť na levočskú Mariánsku horu málila, tak som si ju predĺžil o prechod Slovenským rajom cez Smižany a Spišskú Novú Ves, ktorú som si tiež ešte nikdy poriadne neobzrel.
Pred pol ôsmou ráno som už pochodoval s plnou poľnou cez Spišské Tomášovce k Slovenskému raju. Južnú polovičku dediny tvorí tzv. "kolónia", obývaná cigánskym obyvateľstvom, žijúcim na rozdiel od neďalekého Letanovského mlyna v solídnych pestrofarebných domoch. O bezpečnosť prechodu cez kolóniu som nemal obavy, aj keď som išiel sám.
Keďže pomaly chodiť neviem, zachvíľu som bol pri Tomášovskom výhľade, kde som stretol prvých turistov. Skalná stena Tomášovského výhľadu je 200 m dlhá a 25-32 m vysoká. Stena z vápencových hornín je takmer kolmá a v hornej časti prechádza až do previsov. Je jedinou skalnou stenou, vyhradenou pre skalolezcov v Slovenskom raji.
Po polhodine rýchlej chôdze som bol pri prvých chatách rozsiahlej chatovej osady Čingov. Prechod cez Čingov po žltej značke do Smižian je zle značený, preto som sa musel párkrát spýtať chatárov na cestu, kým som sa nedostal cez spleť cestičiek na výpadovku.
Po 4 kilometroch som došiel do najväčšej slovenskej obce Smižany, ktorá je nekonečne dlhá a prakticky je spojená s mestom Spišská Nová Ves. Na konci dlhočiznej rovnej ulice sa mi črtal pohľad na najvyššiu kostolnú vežu na Slovensku (80 m). Obzrel som si centrum mesta a presunul som sa na železničnú stanicu.
Oddychol som si vo vláčiku, ktorý ma previezol na juhozápadný okraj Levoče. Po vstupnú bránu do historického centra sú to od vlaku 2 km, druhý kilometer sa ide pozdlž mestských hradieb. Prešiel som sa po historickej Levoči, nazrel do kostolov a po množstve klasických odpustových stánkov som konečne našiel jeden s občerstvením. Dal som si cesnakový lángoš, ktorý mi veľmi chutil, tak som to zdupľoval a zapil vodou. Ešte som sa v predajni potravín predzásobil skromnou večerou a vydal som sa na 3 km vzdialenú Mariánsku horu. Tempo som musel zvoľniť, pretože už v Spišskej Novej Vsi ma začal pobolievať ľavý bederný kĺb, čo ma dosť vyľakalo. Bola ešte len sobota tesne popoludní, no po asfaltovej ceste na Mariánsku horu sa štveralo množstvo pútnikov od 3 do 90 rokov.
Pol kilometra pod vrcholom je niečo, ako občerstvovacia stanica, s vodovodnými kohútikmi, WC a lavičkami. Po príchode ku kostolu som si išiel poplniť kresťanské povinnosti, potom som obišiel celé okolie. Prekvapilo ma množstvo stanov v lese v okruhu 200 m okolo kostola, ktoré v televízii ani na fotografiách z púte nevidieť. Druhým veľkým prekvapením pre mňa bolo zastúpenie cigánskeho etnika medzi pútnikmi, ktoré odhadujem na 20%. Zodpovedá to síce zloženiu obyvateľstva na Spiši, ale z množstva Cigánov, ktorých poznám, chodí do kostola málokto, preto ma to prekvapilo. Kĺb ma už poriadne bolel, tak som sa zložil na lúke pred kostolom. Vláčil som so sebou aj spacák pre prípad, že by som sa rozhodol zostať cez noc medzi pútnikmi. Moje staré kosti a boľavý klb ma po hodine polihovania natoľko rozladili, že som sa rozhodol vrátiť na noc do Michaloviec. Cestou dole do Levoče som pokrivkával vedľa asfaltky po tráve, pretože hore kopcom vystupoval neuveriteľný dav pútnikov, celé procesie s krížmi, zástavami a spevom.
Po dokrivkaní do mesta moja púť pokračovala ešte nekonečné 2 km k vláčiku, no mal som šťastie na dobré spoje a šťastlivo som docestoval. Moje cestovateľské plány za nepoznanými krásami Slovenska na celý mesiac boli pre problémy s klbom ohrozené, pretože hneď prvý deň som prepálil tempo. Musím poslúchnuť svoju polovičku a uvedomiť si, že už nie som mladík.
