Nedohodli sme sa, pretože Jankovi nevyhovoval môj termín. V pondelok ráno po pol piatej som sa prvým autobusom vybral smerom na Hanigovský hrad. Večer o siedmej som sa vrátil z túry a po sprche a večeri som zapol počítač. Prekvapivo som našiel v pošte odkaz od Janka Urdu, že sa zmenili okolnosti a môj návrh na utorňajšiu spoločnú túru prijíma. Aj keď som bol unavený a s utorňajšou túrou som už nepočítal, nemohol som Janka odmietnuť. Nasledovalo komplikované dohadovanie cez e-mail, kedy a kde sa stretneme, ktoré sme uzavreli až po desiatej večer. Dohodli sme sa, že sa stretneme v rýchliku Poľana (z Bratislavy cez Zvolen do Prešova), do ktorého ja nastúpim v Košiciach a Janko pristúpi v Kysaku. Poľana išla presne a Jankov rýchlik Slovakia (z Prahy do Košíc) meškal vyše polhodinu. Keďže v Kysaku bola časová rezerva na prestup minimálna, Janko Poľanu nestihol. Ja som v Prešove prestúpil na autobus do Plavča, pretože Janko sa rozhodol v prípade meškania vrátiť späť domov. Bolo mi z toho smutno, ale čo už, keď som už vycestoval, pozriem sa aspoň na hrad Plaveč, na ktorom som ešte nebol.
Keď som zliezal z hradu, na konci chodníka pri ceste išiel oproti mne starší pán. Nemal na hlave typickú čelenku, tak som ho spoznal až z piatich metrov. Bol to Janko Urda. Srdečne sme sa zvítali po štyroch rokoch, keď sme spolu absolvovali túru v Slovenskom raji.
Bez zaváhania som sa otočil a absolvoval som výstup na hrad druhýkrát. Janko sa ma pýtal, či som bol aj v mauzóleu. Keďže som o žiadnom mauzóleu nevedel, Janko vytiahol mapu a ukázal mi zakreslené mauzóleum na vrchole kopca nad hradom. Prekvapeného predáka robotníkov na hrade, že ma polhodinu po mojom odchode z hradu opäť vidí, som sa spýtal na mauzóleum. Povedal, že na kopci bola kedysi dávno kaplnka, ale on tam nebol už asi tridsať rokov, tak nevie, či tam ešte niečo existuje. S Jankom sme sa bez zaváhania vydali na kopec situáciu preveriť.
Okolo torza kaplnky bola neprešľapaná vysoká tráva, ľudská noha tam dlho nevkročila. 20 metrov za kaplnkou bola odstavená dlhá nízka dvojkolesová traktorová vlečka (plaťák), s nakoseným harmančekom.
Pozreli sme si ruiny kaplnky, ktorá predsa len bola voľakedy mauzóleom, vidieť to z oblúkovitých hrobiek na telesné pozostatky.
Vrátili sme sa harmančekovou lúkou na hrad.
Hrad Plaveč, vybudovaný z kameňa v 13. storočí, slúžil ako pohraničná pevnosť. Za svoje meno vďačí kmeňu Polovcov (Plavcov), ktorých uhorskí králi pozývali na stráženie hraníc. V 15. storočí vlastnili hrad Bebekovci, neskôr sa ho zmocnili bratríci. Po smrti vodcu bratríkov Petra Aksamita v roku 1458 sa hrad stal vlastníctvom Zápoľských, ktorí dali hrad nanovo opevniť. V roku 1505 hrad odkúpili Horváthovci-Palocsayovci. V 18. storočí Palocsayovci upravili hrad na bývanie. Hrad sa po nariadení cisára Karola VI. o zbúraní hradov v roku 1715 vyhol zbúraniu, pretože bol uznaný ako objekt na bývanie. V 19. storočí sa Palocsayovci presťahovali do kaštieľa pri Plavči a hrad v roku 1856 podľahol ničivému požiaru.
Od roku 2014 sa hrad obnovuje, práce prebiehali aj počas našej návštevy. .
Spod hradu sme sa previezli autobusom do obce Plavnica. Vystúpili sme na prvej zastávke a prešli celú dedinu. Plavnica je pekne upravená dedina so širokými chodníkmi. Sú tu tri kostoly a niekoľko dreveníc, takže Janko si prišiel na svoje.
Prešli sme takmer celú dedinu, vrátili sa do centra a sadli si na zaslúžené pivo.
Janko vytiahol mapu a predostrel mi plán ďalších potuliek okolím. Autobusom sa prevezieme do Chmeľnice a pôjdeme popri rieke Poprad k desaťmetrovej skalnej ihle uprostred rieky, nazývanej aj Čertova skala. Následne pôjdeme dolu prúdom po ľavom brehu rieky do obce Hajtovka. Nastúpili sme do autobusu, šofér nám však oznámil, že v Chmeľnici nezastavuje, zastaví až v Starej Ľubovni. Vystúpili sme z autobusu a zvolili náhradnú trasu. Obišli sme dedinu z východnej strany a pozdĺž železničnej trate pochodovali k lanovej lávke cez rieku Poprad do Hajtovky.
V polovymretej Hajtovke so 76 obyvateľmi sme stretli dvoch chlapov, ktorí nám povedali, že ku skalnej ihle sa z Hajtovky po ich ľavom brehu rieky nedostaneme. Nevedie tam cesta, ani chodník, cez hustý porast okolo rieky a strmý svah sa tam neprepracujeme. Zvážili sme všetky možnosti a napokon sme sa rozhodli vrátiť cez prehnitú lávku späť do Plavnice.
Pri železničnej zastávke sme stretli dvoch mužov s autom. Pýtal som sa ich na prípadnú skratku do dediny k autobusu, aj na Čertovu skalu. Skalná ihla je vraj prístupná od železničnej trate z Plavnice na pravý breh Popradu. Rieka po povodniach zmenila koryto, v minulosti bola Čertova skala na ľavom brehu rieky, teraz je už uprostred toku. Mladí muži sa nám ponúkli, že nás zvezú do centra dediny, kde si môžme dať dobré pivo. Tak sme aj učinili, ja som následne odišiel smerom na Prešov a Janko o chvíľu neskôr na Poprad. Čertová skala nám odolala, možno to skúsime niekedy nabudúce.
