Zelene značený turistický chodník začína pri autobusovej zástavke na juhovýchodnom okraji Počúvadelského jazera a stúpa lesom na východ k Tatarskej lúke. Po polhodinovom stúpaní sa dostaneme k studničke.
Chodník je dobre značený a po ďalšej štvrťhodine stúpania dubovo-bukovým lesom sa dostaneme na Tatarskú lúku. Lúka je pekne zakvitnutá a je tam križovatka s modro značeným chodníkom, ktorý vedie zo sedla Krížna (medzi Počúvadlom a Štiavnickými Baňami) na Sitno.
My pôjdeme doprava po modrej a zároveň sa dostaneme na Náučný chodník Sitno, ktorý nás povedie na vrchol, potom popri hrade a po vrstevnici okolo vrcholu Sitna späť na Tatarskú lúku. Z Tatarskej lúky na vrchol priemerný turista vystúpi za 20 minút, na strmejších úsekoch sú dokonca drevené schody.
Vrcholová plošina Sitna je pomerne rozložitá, hneď po výstupe sa krátkym chodníčkom vpravo dostaneme na výhliadkové skaly, z ktorých je najkraší výhľad na Banskú Štiavnicu.
100 metrov od výhliadkových skál na východ je malá výhliadková veža s bufetom na prízemí, ktorý bol práve v deň mojej návštevy z technických príčin zatvorený, takže som sa nedostal ani na vežu.
Pod výhliadkovou vežou je rozostavaná chata na mieste starej chaty Andreja Kmeťa.
Dominantou vrcholu Sitna je stožiar - vykrývač s množstvom antén a pripojenou technickou budovou.
Ušiel som pred horúčavou, o siedmej som už bol na vrchole. Bolo polooblačno, príjemná ranná teplota, tak som si na vrcholovej plošine pohovel vyše hodiny.
Od vykrývača vedie smerom na východ asfaltová cesta, po ktorej pokračuje aj náš náučný a zároveň modro značený chodník. Po štvrťhodine chôdze dole asfaltkou, by sme nemali prehliadnúť vpravo vedľa cesty na okraji lúčky nenápadný, malý drevený smerovník na hrad.
200 metrov od cesty sú ruiny Sitnianskeho hradu z 13. storočia. Hrad chránil prístup na hradisko, rozprestierajúce sa po celom vrchu Sitno až po hrad. Po roku 2000 začali dobrovoľníci s archeologickým výskumom a konzrerváciou hradných ruín, ako prístrešok a sklad im slúži plechová búda.
Po prehliadke ruín hradu sa vrátime na asfaltku a po desiatich minútach chôdze z kopca zbadáme na ľavej strane cesty prístrešok so studničkou a dreveným smerovníkom Tatarská lúka. Modro značený chodník opustíme, ten pokračuje dole asfaltkou do obce Prenčov, pri studničke sa asfaltka stáča doprava.
Ďalej sledujeme už len tabule náučného chodníka.
Po desiatich minútach chôdze lesným chodníkom, obídeme smerom doľava zvyšok vrcholového brala a ocitneme sa na už nám známej Tatárskej lúke. Tu máme 3 možnosti. Dlhšiu po modrej značke na sedlo Krížna, skrátenú pri odbočení z modrej na cestu 500 m severne od Počúvadla 150 metrovým chodníkom. A ešte je tu tretia možnosť, vrátiť sa najkratšou cestou po zelenej, po ktorej sme vystúpili. Práve pre túto tretiu, núdzovú možnosť, som sa rozhodol, pretože ako skúsený turista som vycítil búrku, podozrivo sa zatiahlo a z diaľky bolo počuť hromobitie. Po vyštartovaní z Tatárskej lúky som po chvíľke stretol na Sitno vystupujúci starší český turistický pár. Spýtal som sa ich: "Nezmokneme?". Pán odpovedal: "Vypadá to , že jo, uvidíme, kde nás to chytne" a pokračovali vo výstupe. Nuž čo, Češi sú turisti , my na nich nemáme.
Búrka sa blížila, tak som nasadil zrýchlený presun, za pár minút som vychádzal z lesa k prvým budovám na Počúvadle. Vtedy začalo prudko pršať, rýchlo som sa skryl na široké zastrešené schodište Školy v prírode. Pol hodiny som tam sedel, lialo ako z krhly.
Ušla sa mi aj výborná kávička od kuchárok, doniesol mi ju mladý pán zo Žiliny, ktorý tam bol s rodinkou ubytovaný. Do odchodu autobusu som mal ešte hodinu času, tak som si poobzeral jazero a napokon som si dal kapustnicu v krčme pri autobusovej zástavke.
O dvanástej som už čakal osprchovaný pri Svätej Trojici na otvorenie historických trhov a rôznych doplnkových podujatí v historických kostýmoch. Ale o tom už v ďalšom článku.
