Deň prvý :
Vyštartovali sme vo štvrtok 5. júla 2007 o 8:20 hod. Po prejdení štátnej hranice počas kupovania rakúskej diaľničnej známky si za volant sadol sebavedomý a odvážne jazdiaci Peter, Milan ho znovu vystriedal až o 3 dni počas cesty domov. Cesta po diaľnici na západ až do Salzburgu prebiehala bez problémov. Prezreli sme si mesto pomalou jazdou zo severu na juh a po chvíľke blúdenia sa nám podarilo nájsť výpadovku na 20-kilometrový tranzit cez Nemecko do rakúskej dediny Lofer, centra údolia Saalach.
Prezreli sme si mestečko, zorientovali sa, prešli autom celé údolie dravej rieky Saalach, na ktorej sa mali konať v nasledujúci víkend kanoistické preteky.
Vybehli sme autom na najvyššie dostupné miesto k stanici lanovky Loferer Alm, ktorá práve nebola v prevádzke a tak sme sa po krátkej prechádzke vydali hľadať ubytovanie do dediny, ktorá sa nám z celého údolia páčila najviac, Sankt Martin bei Lofer.
Pomerne rýchlo sme sa ubytovali v penzióne na malebnom námestíčku.
Vybehli sme si ešte pretiahnuť končatiny na pútnické miesto Maria Kirchental. Išli sme spomedzi viacerých cestičiek a chodníkov tou najdlhšou, hodinovou trasou a cestou sme sa kochali nádhernou prírodou. Stromy, konáre a strmé svahy sú tam porastené hrubou vrstvou machu a po svahoch každých 10 - 20 metrov tečie potôčik s priezračnou vodou (nie nadarmo má údolie Saalach prívlastok „údolie vody"). V polovičke výstupu na Maria Kirchental, obdobu našich kalvárií aj so zastaveniami krížovej cesty, nás zastihol mierny dáždik. Navliekli sme si pláštenky a tak došli na nádvorie s pekným veľkým kostolom, ubytovňou pre pútnikov, reštauráciou a ešte niekoľkými budovami a stánkami. Chvíľu sme pookriali v chráme, v ktorom bolo množstvo rôznych nádherných sviečok od tej najmenšej až po obrovskú vyše metra vysokú a desiatky centimetrov hrubú. Zo 20 sviečok horelo, k dispozícii boli aj rôzne suveníry s pokladničkou, všetko založené na dôvere. V chráme sme boli sami, po našom odchode prišiel chrám uzamknúť muž, ktorého sme pri príchode videli na nádvorí zapisovať zrážky. Zrejme bola záverečná, bolo totiž 19 hodín. Je veľká škoda, že sme si na prechádzku nezobrali ani jeden fotoaparát. Po návrate do dediny sme sa prezliekli a išli na večeru do jednej z asi troch reštaurácii. Vybrali sme si rôzne jedlá na odskúšanie, jedlo bolo výborné, ceny primerané (6-8 Euro), porcie veľké. Po posedení pri pive za 3 Euro sme sa išli vyspať.
Deň druhý :
Ráno po kráľovských raňajkách sme domácej oznámili, že pre zlé počasie odchádzame ďalej na juh. Vyplatili sme jej po pôvodných 25 Euro za posteľ namiesto dohodnutých 24 a 15 Euro za prístelku pre Milanka a presunuli sme sa do známeho lyžiarského strediska Kaprun. V Kaprune sme sa opäť presunuli autom na najvyššie položené parkovisko a bezplatne zaparkovali v 6-podlažnom parkhause. Po krátkom výstupe sme si zakúpili po 16 Euro lístky na kombinovanú dopravu autobus - lanovka - autobus k priehrade Mosserboden 2040 m n. m. Autobus prešiel niekoľkými tunelmi, potom sme prestupili na veľkokapacitnú otvorenú lanovku - plošinu pre 185 osôb, ktorá nás vytiahla po strmom úbočí k ďalšiemu autobusu.
Ten nás previezol popri vodnej nádrži Wasserfallboden 1672 m n.m. ďalšími tunelmi a serpentínami až na parkovisko pri priehrade Mosserboden.
Počasie nám opäť neprialo, počas presunu sa rozpršalo. Zahalení v pláštenkách sme si urobili asi hodinový výstup na najbližší kopec, ...
... po zostupe sme si ešte obzreli okolitú prírodu.
Obe priehrady sú súčasťou najväčšej vodnej prečerpávacej elektrárne v Europe. V čase prebytku elektrickej energie prečerpávajú obrovské 360 MW čerpadlá vodu z dolnej nádrže do hornej. Medzitým prestalo pršať, s premáčanými nohami sme však nemali chuť na ďalšiu túru, radšej sme sa prepravili späť k autu.
Z Kaprunu sme odišli do národného parku Grosstauren, ktorému tróni najvyšší vrch Rakúska Grossglockner. Pri vstupe do parku sme zaplatili vstupný poplatok za auto 28 Euro. Počasie sa umúdrilo a tak sa nám otvárali prekrásne výhľady na alpské štíty.
Vpravo je autor väčšiny fotografií brat Jaro
Stúpali sme po vysokohorskej diaľnici Grossglockner Hochalpenstrasse, ktorá má 36 protismerných zatáčok, z toho 26 má svoje číslo, meno a uvedenú nadmorskú výšku.
Z cesty sú 2 odbočky, Edelweisstrase na výhliadkové parkovisko Edelweisspitze 2571 m n.m. a na parkovisko k ľadovcu Pasterze pod Grossglocknerom. Na obed sme sa zastavili v motoreste s terasou a detským ihriskom, kde sa Milanko pohral s vodným mlynom.
Cesta stále stúpala až na Edelweisspitze 2571 m n.m., ...
... kde je garáž pre motorky a ubytovňa pre motorkárov, ktorých bolo po ceste stále viac, medzi nimi väčšia skupina Čechov.
Na streche garáže je vyhliadková terasa.
A ešte porovnanie orientačnej mapy na parkovisku Fuschertorl pod Edelweisspitzom s reálnym pohľadom, Grossglockner bol zahalený mrakmi.
V národnom parku sme sa ešte vyviezli na parkovisko k ľadovcu Pasterze pod Grossglocknerom s 5-podlažným parkhausom.
Naša cesta z národného parku mierila opäť na juh do Korutánska, kde sa nám zapáčila dedinka Heiligenblut, tak sme si v nej aj vzhľadom na pokročilý čas začali hľadať nocľah.
Keď sme ani v treťom penzióne nenašli otvorené dvere, mysleli sme si už, že tak neskoro už hostí nečakajú a išli dojiť kravy, ktoré je v celých Alpách až po pásmo snehu vidieť aj na veľmi strmých svahoch. Napokon sme sa vrátili k penziónu, ktorý sa nám zapáčil prvý a uspeli sme. Krásny penzión s novým nábytkom nás stál so švédskymi stolmi na raňajky po 26 Euro, na Milanka sme opäť dostali zľavu.
Po ubytovaní sme si išli pozrieť dedinu a na terase nad námestím sme si dali večeru. Všade boli upútavky, že na námestí bude o 20. hodine koncert miestnej kapely. Po večeri sme sa 5 minút pred ôsmou usadili na jednej z piatich lavičiek pred krytým pódiom. Presne o ôsmej primašírovala 30-členná kapela v tirolských krojoch a po ráznych vojenských poveloch zastavila na námestí a presunula sa na pódium. V kapele, v podstate dychovke, účinkovala celá muzikálna časť obce od 10 do 70 rokov. Dve členky kapely, stojace na okrajoch prvého radu účinkujúcich, mali namiesto hudobných nástrojov jedna súdok ako bernardín - záchranár a druhá košík. Ich poslanie som vytušil a hneď po druhej skladbe sa začalo napĺňať. Podišli k nám divákom a ponúkli nám z malých kovových štamperlíčkov výborný šnaps s veľmi dobrou bylinkovou vôňou a grádmi našej slivovice za 1 Euro. Okrem nás tam bolo asi 15 Japoncov, ktorí sa najprv okúňali, ale potom sa navzájom filmovali pri pití šnapsu v objatí oboch krojovaných dievčeniec. Mimochodom Japoncov sme stretávali všade. Fotoaparáty sme si samozrejme nechali v penzióne, takže ja - ranostaj som sa snažil niečo nafotiť pri rannej prechádzke pri ešte nie najlepšej viditeľnosti.
Veľmi sa mi páčil najmä cintorín pri kostole, kde je každý hrob originálny a pri vchode je umiestnená kovová kniha, v ktorej sa dá listovať a sú v nej vyryté mená všetkých miestnych nebožtíkov. Za posledné 3 roky zomreli len po dvaja, takže veľká dedina to nebude.
A ešte jedna zaujímavosť. Na námestí je kamenná fontána, v ktorej sú zabudované krásne veľké kryštály, ktoré by u nás neprežili ani prvú noc.
V dedinke Heiligenblut, v ktorej končí, resp. začína Grossglockner Hochalpenstrasse, je najcennejšou pamiatkou gotický kostol z 18. storočia.
Podľa povesti tu vtedy žil mních, ktorý prešiel kus sveta. Doráňané nohy si liečil Kristovou krvou, liečivou vodou, ktorá vyvierala v dedinke. Z toho vznikol názov Heiligenblut ( Posvätná krv). Žil v kláštore, na tom mieste je teraz kostol, ku ktorému chodia každý rok pútnici. Mních vraj ako prvý vyliezol na Grossglockner, bol prvým tamojším skialpinistom a cestou naspäť objavil zlaté bane. Tie preslávili dedinku, vyťažené zlato putovalo do Ameriky a domáci bohatli. Bane neskôr zasypali a ich šachty sa nachádzajú práve v údoliach terénov, na ktorých sa dnes lyžuje. Vďaka povesti, kostolu, mníchovi, Grossglockneru a výborným podmienkam je Heiligenblut treťou najväčšou atrakciou Rakúska po zámku Schonbrunn a viedenskej ZOO.
pokračovanie ...
