Podobne drsná, ako táto povesť, je i samotná tiesňava, ktorá kvôli nie príliš dobrej prístupnosti patrí k menej navštevovaným. Prístup k tiesňave je od Podlesku a ak si chcete nástup na túru skrátiť, odvezte sa autom až do hrabušickej osady Píla. Po zelenej značke, poľnou cestou cca 2 km popod les, prídeme k horárni. Na rázcestí Veľký Sokol ústie odbočíme z doliny doľava na žltú značku, ktorá vedie tiesňavou Veľký Sokol až na planinu Glac. Spočiatku nás vedie značka pohodlným chodníkom cez les, neskôr prejdeme doľava do širokého koryta potoka.
Veľký Sokol, spolu s turisticky neprístupným Malým Sokolom, tvoria Národnú prírodnú rezerváciu Sokol s najvyšším, piatym stupňom ochrany. Prvý prechod Veľkým Sokolom bol uskutočnený v auguste 1898 skupinou prof. Martina Rotha. Už o mesiac neskôr, skupinka doplnená o umeleckého fotografa, prešla touto roklinou ešte raz. Vznikli tak vôbec prvé fotografie z tiesňav Slovenského raja. Turisticky bol Veľký Sokol sprístupnený po namontovaní kovových rebríkov pri vodopádoch v roku 1954.
Po charakteristickom preskakovaní potoka z jednej strany na druhú po kameňoch a kmeňoch popadaných stromov, začína zaujímavejšia časť rokliny. Pri zúženine Kamenné vráta začína naozajstná roklina, toto je vstupná brána do Veľkého Sokola. Skalné steny sa zužujú a vytvárajú impozantnú roklinu. Za Kamennými vrátami sa cez Malé kaskády dostaneme k prvému vodopádu, nazvanému Malý vodopád.
Po výstupe kovovým rebríkom sa dostaneme na lavičku nad Malým vodopádom. Tohto roku na jar za pomoci helikoptéry sem osadili novú 8 metrov dlhú kovovú lavičku.
Tu je už Veľký vodopád, za ktorým nasledujú Veľké kaskády. Je zaujímavé, že Veľký vodopád má výšku iba sedem metrom, kým predchádzajúci Malý vodopád osem a pol metra. Kritériom pri označení nebola výška, ale väčšie množstvo pretečenej vody.
Za Veľkými kaskádami sa dolina rozširuje a pokračuje riečišťom do jej záverečného zúženia, Rothovej rokliny.
V týchto miestach začína najkrajšia časť túry, romantická Rothova roklina. Dostala názov na počesť jej objaviteľa, je v nej osadená aj pamätná tabuľka. Od kalamity v roku 2004 je úzka roklina zavalená množstvom popadaných stromov.
V závere tiesňavy odbočíme od potoka doľava a krátkym strmým výstupom cez les prídeme k rázcestiu Glacká cesta (899 m).
Návratové cesty späť do civilizácie sú rôzne. Keď ste pricestovali verejnou dopravou, ako ja pred tromi rokmi do Hrabušíc, najbližšie k autobusu, alebo vlaku je to na juh, cez Geravy do Dediniek. Ak ste však pricestovali autom, ako ja tentoraz so synom na Pílu, musíte sa vrátiť k autu. Naša návratová cesta viedla po červenej značke po Glackej ceste na Malú poľanu a potom k rázcestníku Palc a po žltej na Pílu. Po opustení Glackej cesty sme dvakrát zablúdili, takže nám návratová cesta trvala dlhšie, ako výstup Veľkým Sokolom. Chodník bol síce značený pomerne husto, ale ako to býva, tam kde je to potrebné najviac, na križovatkách chodníkov, značku nenájdete. Neblúdili sme sami, dobehli sme aj dvojicu, ktorá nás predbiehala pri výstupe. Ináč, počas celej vyše šesťhodinovej a vyše dvadsaťkilometrovej túry sme stretli iba dve dvojice a jednu trojicu turistov. Aj keď sme sa vrátili z túry mierne unavení, bol to skvelý zážitok. Potešil ma syn Vilo, ktorý mi v nasledujúci deň po túre poslal 20-minútové video z túry, v ktorom som ako jediný účinkujúci. Zo Suchej Belej mám z júla videa dve, natáčal okrem syna aj vnuk. Pripravujem sa na obdobie, keď už nebudem chodiť na túry, len spomínať na tie krásne časy, keď som vo veku 74 rokov ešte behal po kopcoch.
Foto: Viliam Serbák, Ján Serbák
