Zaparkovali sme na bezplatnom záchytnom parkovisku pod opevneným pahorkom. Po 200-metrovom výstupe sme prešli hlavnou bránou a krákou uličkou na malé námestie, ktorému dominuje jednoduchý, ale pekný a zachovalý románsky kostol.
Ostatné budovy sú v renesančnom štýle.
Pri prednej, aj pri tejto zadnej bráne si môžte zakúpiť vstupenku na prechádzku po zachovalých hradbách.
Po hodinovej prehliadke tejto zachovanej pevnosti - dedinky, ktorá sa nerozširuje za hradby, ani nebúra staré a nebuduje nové domy, sme odišli smerom na severozápad do 32 km vzdialeného mesta Gimignano. Prechádzali sme krásnym pahorkovitým toskánskym vidiekom, vinárskou oblasťou Chianti s rozľahlými vinicami a olivovými sadmi.
O "toskánskom stredovekom Manhatane", ako sa zvykne San Gimignano označovať, som síce písal hneď v prvom príspevku tejto série, teraz Vám však prinášam doteraz nepublikované fotografie môjho brata Jara a sestry Magdy z tohto prekrásneho mesta.
Zo San Gimignana sme sa večer vrátili na "svoju farmu". Za zmienku ešte stojí okolie diaľnice z Florencie na západ smerom na Pisu, po ktorej sme išli už niekoľkokrát. Takmer 30-kilometrový úsek medzi mestom textilu Prato a výjazdom z diaľnice do mesta Altopascio, pri ktorom sme boli ubytovaní, je lemovaný z oboch strán pestovateľskými plochami s okrasnými kríkmi a drevinami. Škoda, že sme nikdy na tomto úseku diaľnice nikdy nezastavili, za jazdy z auta sa mi poriadnu fotku urobiť nepodarilo. Zato na farme Tenute di Badia, asi kilometer za mestom, kde sme sa pred posledným nocľahom všetci vykúpali v bazéne, sme nejaké zábery urobili.
V nedeľu 6. júna ráno o siedmej sme vyrazili na tisíckilometrovú púť domov na Slovensko. Podarilo sa nám to za desať a pol hodiny. Cestou k nám prenikali zprávy o tom, že časti Slovenska sa zmenili na "Benátky". Mňa ešte čakala v pondelok cesta vlakom cez celé Slovensko domov až k ukrajinským hraniciam. Vlak išiel popri Ružíne a pred Košicami takmer krokom kvôli podmytým koľajniciam, z autobusu z Košíc do Sobraniec som videl zaplavené polia pri rieke Ondava, no šťastlivo som docestoval. U nás doma sme našťastie "Benátky" nemali, tak som sa mohol venovať pri pekných spomienkach spracovaniu fotiek a písaniu tohto cestovateľského seriálu. Ďakujem aj touto cestou svojim súrodencom a najmä bratovi Milanovi, že ma zobrali na tento krásny výlet. Ďakujem aj svojim čitateľom za priazeň a povzbudivé slová v diskusii k článkom.
