Do Rumunska sme prišli cez Oradeu (Veľký Varadín), na hranici stačilo ukázať občiansky preukaz, prípadne pas. Zamenili sme si rumunske lei v kurze 4,25 lei za euro a zakúpili 7-dňovú diaľničnú známku za cca 4 eura, ktorá je potrebná aj na cesty prvej triedy. Za pár dní sme zistili, že cesty prvej triedy sú kvalitnejšie ako na Slovensku, cesty druhej a tretej triedy sú miestami katastrofálne. Pri prechádzaní cez mestečko Huedin ma zaujali paláce cigánskych barónov s množstvom lesklých vežičiek. Ináč, tie stĺpy s množstvom káblov sú typické nielen pre rumunský vidiek, ale aj pre mestá.
Rozhodli sme sa prenocovať v meste Kluž, metropole Transylvánie. Ubytovali sme sa v centre mesta a vyrazili na jeho obhliadku. Na námestí pred katedrálou Rumunskej pravoslávnej cirkvi je pekné súsošie uhorského kráľa Mateja Korvína, ktorý sa tu narodil.
V sobotu sme pokračovali v ceste na východ ku karpatskému oblúku. Zastavili sme sa v soľnej bani v mestečku Praid. Do bane pod kopcom nás zaviezol po zakúpení vstupeniek trojkilometrovým tunelom autobus. Z autobusovej zastávky v tuneli sme zišli po 78 schodoch a ocitli sme sa v obrovských priestoroch soľnej bane. Prekvapilo nás množstvo ľudí, ktorí tu trávili v príjemnom prostredí celé hodiny. Nie je tu žiaden sprievodca, po priestoroch bane sa môžte voľne pohybovať, alebo odpočívať. Miesta na sedenie v reštaurácii, ale aj mimo nej, je tu dosť. Je tu množstvo atrakcií najmä pre deti, rodinky tu môžu v príjemnom prostredí a stálej teplote soľou nasýteného vzduchu stráviť aj celý deň.
Keď nás autobus, premávajúci pravidelne v polhodinových intervaloch, vyviezol von z bane, prekvapil nás veľký lejak. Našťastie sme vystúpili priamo pod strechu nástupišťa. V podvečer sme došli do župného mesta Miercurea Ciuk, kde sme mali zaplatené akciove nocľahy na 4 noci aj s polpenziou. Na svahu oproti nášmu motelu, vo vzdialenosti cca 500 m, som si všimol maličkú cigánsku osadu, jednu z mála v Rumunsku.
Po ubytovaní sme si išli pozrieť mesto, nachádzajúce sa uprostred Rumunska pod Transylvánskymi Karpatami.
V nedeľu ráno sme vyrazili 100 kilometrov na juh do 283-tisícového mesta Brašov. Cestou do Brašova sme sa zastavili v kúpeľoch Tusnad.
V Brašove sme sa vyviezli lanovkou na peknú vyhliadku na mesto pri nápise "Brasov" na kopci.
Na obed sme sa zastavili v mestečku Rašnov s hradom a ďalším "hollywoodskym" nápisom na kopci.
Ďalšou nedeľnou zastávkou bol hrad Bran, na ktorom sa nakrúcal film o Drakulovi. Vlad Drakula na tomto hrade síce nežil, ale film urobil z hradu najnavštevovanejšiu atrakciu v Transylvánii. V turistických príručkách sa o hrade Bran píše ako o strašidelnom hrade v divokých horách, no okrem vrzgajúcich schodov a atrakcií pred vchodom tam nič strašidelné nebolo. Je to pekný, udržiavaný malý hrad, alebo skôr zámok na malom kopci.
Bolo síce neskoré odpoludnie, ale keďže neradi chodíme tou istou cestou, rozhodli sme sa zokruhovať cestu cez Architu. Je to stará nemecká dedina s opevneným kostolom, v ktorej si kúpil dom anglický princ Charles. Tu sme prvýkrát okúsili slasti rumunských vedľajších ciest. 24-kilometrový úsek cesty 2. triedy, prepojenie dvoch ciest 1. triedy, sme prekľučkovali medzi výmoľmi za poldruha hodiny. Cesta z hlavnej cesty do Archity, označená na mape, neexistuje. Našli sme až 10-kilometrovú úzku cestu 3. triedy do Archity z obce Mureni. Väčšinu domov po Nemcoch v Archite obývajú Cigáni.
Nechceli sme sa vracať po zlej 10-kilometrovej ceste späť do Mureni, tak sme sa pokúšali nájsť výpadovku na jednu z dvoch kratších ciest z Archity, označených na mape. Vyskúšali sme dve uličky, ktoré by teoreticky mohli viesť k hlavnej ceste, v oboch prípadoch sme museli po 100 metroch vycúvať. Boli to poľné cesty, nezjazdné ani terénnym autom. Poradili sme sa s miestnym obyvateľom, pozrel sa na podvozok auta a skonštatoval, že do Lutity (tretia cesta na mape) 4 a pol kilometra zvládneme. Išli sme odhodlane po poľných cestách, kopcoch, lúkach a výmoľoch. Skonštatovali sme, že cesty nekosia. Poľné cesty sa občas rozchádzali, občas takmer strácali, no brat za volantom nezaváhal ani na chvíľu, otočiť sa aj tak nebolo kde. Konečne sa objavili prvé domy, bol najvyšší čas, už sa stmievalo. Aké bolo naše prekvapenie, keď sme zistili, že sme prišli do úplne inej dediny, zvanej Darjiu.
Keďže na odľahlom vidieku žiadne cestné značenie neexistuje, poprosili sme o radu miestnu obyvateľku, ktorá ovládala maďarčinu. Sestra aj najmladší brat, desaťročia žijúci v Hurbanove a Dunajskej Strede, dlho s ňou po maďarsky komunikovali. My dvaja maďarskí analfabeti sme sedeli v aute a čudovali sa, o čom sa tí Maďari toľko bavia. Naša poradkyňa sa vraj strašne čudovala, ako sme mohli prísť z dediny, z ktorej k ním žiadna cesta nevedie. Príbeh mal šťastný koniec, pred polnocou sme boli v posteli.
Ani po pernej a adrenalínovej nedeli sme nezaváhali, tradične sme na raňajky nastúpili v prvom možnom termíne o 6. hodine (v Rumunsku je vtedy 7 hodín, podobne ako na Ukrajine). Naša pondelňajšia trasa viedla na sever do Georgeni, potom na severovýchod do národného parku Bekas-Szoros. Prešli sme cez hrebeň Karpát z Transylvánie do Moldavskej oblasti. Vrcholový bod priesmyku využívajú včelári na predaj medu, včelíny majú osadené v odstavených nákladných autách na neďaleký kopcoch.
Rumunsko je síce administratívne rozdelené do 41 žúp, avšak neoficiálne fungujú 3 veľké oblasti, Transylvania na západ od Karpatského oblúka, Moldavia na východ a na juhu Valašsko (podobne ako u nás východ, stred a západ). Atrakciou národnáho parku Bekas Sorosz je jazero so zvyškami stromov. V blízkosti je pekný kríž na vysokej skale, vedie k nemu turistický chodník.
V druhej časti národného parku je nádherný a hlboký kaňon, ktorého dnom vedie cesta a vedľa nej potok. Rumunskí podnikavci dokážu využiť každý priestor na atraktívnom mieste pri ceste na svoje kšefty. Sestra zistila, že väčšina "obchodníkov" je z hrnčiarskej dediny Korond, v ktorej sme sa zastavili v sobotu.
Na obed sme sa zastavili v moldavskej časti Rumunska v župnom meste Piatra Neamt. Je to pekné mesto s vyhliadkovou lanovkou, jazdiacou ponad mesto.
Dlhou cestou cez rumunskú Moldaviu k ďalšiemu priesmyku cez Transylvánske Karpaty sme obdivovali nádhernú prírodu a vidiek, ktorý nám pripomínal detstvo na slovenskom východe.
Zaujalo nás množstvo konských povozov a roľníkov s kosami, hrabľami a motykami, poctivo obrábajúcimi svoje políčka.
Dediny sú dlhé, s väčšinovou zástavbou pozdĺž hlavnej cesty. Páčili sa nám pekné prekryté brány do dvorov, ako v niektorých našich skanzenoch.
Keďže sme v predchádzajúcich dňoch stihli obehať cesty z Miercurea Ciuk všetkými smermi, rozhodli sme sa obetovať štvrtý zaplatený nocľah v tomto meste a presunúť sa deň pred odchodom domov bližšie k hraniciam s Maďarskom. Zamierili sme na severozápad do Segešváru, Sibiu a Temešváru. V Segešváre (Sighisoara), rodisku Drakulu, sme si pozreli aj jeho rodný dom.
V Sibiu sme sa zastavili počas najväčších horúčav, pre rozkopané ulice sa nedalo zaparkovať v centre. Po obhliadke centra sme sa naobedovali v centre na terase.
Cestou na Arad sú aj krátke úseky diaľnice. Pred pohraničným Aradom sme po skúsenostiach nechceli riskovať skratku do Temešváru, radšej sme išli okľukou cez Arad. V Arade sme ani nezastavavili, prechod cez mesto bol dosť komplikovaný. Cez trojpruhový kruhový objazd prechádzali štyri páry električkových koľajníc. Natrafili sme na 33-kilometrový úsek diaľnice do Temešváru, kde sme videli niečo u nás nevídané. Jeden pruh diaľnice bol sprístupnený takmer bez rýchlostných obmedzení, pričom susedný pruh asfaltovali, budovali oplotenie a pod. U nás sa po kompletnom dokončení diaľničného úseku ešte pár týždňov čaká, kým sa vybavia všetky papiere a najmä keď budú mať voľný termín strihači pások.
V centre Temešváru sme si dopriali naše najdrahšie ubytovanie (cca 28 eur na osobu) v peknom starom hoteli. Do ulíc sme vyrazili o deviatej večer (22:00 hod. miestneho času), ešte stále bolo 30 stupňov Celzia.
Keďže nás večer rýchlo zastihla tma, druhé námestie som si išiel pofotiť ešte raz ráno o piatej. Po raňajkách o šiestej sme hneď štartovali na dlhú cestu na Slovensko.
Maďarsko sme prešli po diaľnici zo Szegedu cez Budapešť do Miškolca za necelé štyri hodiny, takže v našom rodisku pod Vihorlatom sme boli už popoludní. Z Michaloviec sme išli okolo Zemplínskej šíravy, ktorú už moji súrodenci niekoľko rokov nevideli. Tu sme zhodne skonštatovali, že slovenská príroda je rovnako pekná, ako tá rumunská. Len tie divoké skládky okolo ciest, ktoré na Slovensku máme takmer na každom kroku, sme v Rumunsku takmer nevideli. A aby som nezabudol, najviac nám v Rumunsku chýbali naše slávne bilbordy pri cestách.
