Bachureň bola doposiaľ jedným z mála slovenských pohorí, do ktorého ešte moja noha nevkročila. Bol som akurát v jaskyni Zlá diera a viackrát v Lačnovskom kaňone a Lačnovskom sedle, na rozhraní pohorí Branisko a Bachureň. Príležitosť zaplniť ďalšie biele miesto na mojej pomyselnej turistickej mape Slovenska sa mi naskytla pri včerajšej spoločnej túre Prvého michalovského klubu slovenských turistov a Gymnázia Pavla Horova v Michalovciach. Zišli sme z diaľnice pri Fričovciach a za chvíľu naše autobusy zastavili v Lipovciach, kde je plnička minerálnej vody Salvator. Tam sme sa rozdelili na 2 skupiny. Väčšina dospelých turistov išla z Lipoviec cez Lačnovský kaňon a Lačnov do Sedla pod Magurou. Ja som išiel s gymnazistami a zopár dospelými turistami z Lačnova do Lačnovského sedla a po starej zelenej značke do Sedla pod Magurou, kde sa obe skupiny stretli.
Lačnov je koncová malebná dedinka uprostred peknej prírody. Do roku 1991 to bola samostatná obec, teraz je súčasťou obce Lipovce.
Po polhodine sme boli v Lačnovskom sedle, z ktorého sme vystúpili strmým lesným chodníkom na hrebeň pohoria Bachureň.
Chodník nás priviedol popod vrchol Magury do sedla Pod Magurou, kde sme sa stretli so skupinou našich turistov.
Druhá skupina prišla do sedla Pod Magurou z Lipoviec cez Lačnovský kaňon.
Zo sedla Pod Magurou sme pokračovali spoločne vo výstupe na vrch Bachureň cez sedlo Pod Bachurňou.
Z vrcholu Bachurne (1081 m n.m.) je výhľad smerom na Vysoké Tatry vo vzdialenosti 52 km.
Pár metrov za vrcholom Bachurne je pekná štíhla skala.
Pod skalami je lúčka s prístreškom a upútavkou na tiesňavu Parkaň, ktorá bola našim ďalším cieľom v pohorí Bachureň. Zišli sme po lesnej ceste do sedla Pod Bachurňou, následne do sedla Pod Magurou a potom sme sa vydali po červene značenom chodníku smerom na vrch Buče.
Na tento kopec s krížom vedie lyžiarsky vlek z Renčišova.
Po strmom výstupe a prechode ďalšou lúkou sme prišli k tejto tabuľke.
Chodník do verejne neprístupného územia Zlá skalka, oficiálne Parkaň, viedol strmo dole nebezpečným zrazom. Ako disciplinovaní turisti sme sa podriadili zákazu a do verejne neprístupného územia sme nezostúpili. Vrátili sme sa na červený chodník, po ktorom sme pokračovali na Mindžovú a napokon sme zišli do Lipoviec po modrej.
Túra sa vydarila, počasie bolo ideálne, strávili sme nádherný deň v lone panenskej prírody. Precvičili sme si nohy aj pľúca, prevetrali hlavy, prešľapali sme 17 km. Spoznali sme ďalšie pekne zachované pohorie Slovenska. Čaro Bachurne spočíva v ráze krajiny, kde sa striedajú zachované lesy s peknými horskými lúkami.
Foto: Ján Serbák, Miloslav Tokár a Gabriel Gazda
