Zájazdy do pekných polonín, smerom na východ za schengenskú hranicu, organizuje od roku 2007 môj dobrý kamarát, kolega z Prvého michalovského KST a zároveň predseda Regionálnej rady KST v Michalovciach, Ivan Ballo. Minuloročný zájazd v polovičke septembra bol aj vďaka ideálnemu počasiu veľmi úspešný. Dobrý chýr o lacnom zájazde do nádherných polonín sa rýchlo rozniesol a tak sa 49-miestny autobus rýchlo zaplnil. Zájazdu sa zúčastnili milovníci prírody a turisti z 18 slovenských okresov od Sobraniec po Bratislavu, ale aj zo západných Čiech. Mimochodom, Zakarpatská Ukrajina je u českých turistov veľmi obľúbená, nostalgicky spomínajú na obdobie Podkarpatskej Rusi, kde za prvej ČSR žilo množstvo českej inteligencie. Dodnes sú tam české stopy z tohto obdobia spoločného štátu Čechov, Slovákov a Podkarpatských Rusov. Pred rokom sme dokonca bývali na Četníckej stanici v Koločave, ktorá je plná artefaktov z obdobia po roku 1918, ktoré pekne opísal tam pôsobiaci učiteľ a spisovateľ Ivan Olbracht v knihe Nikola Šuhaj lúpežník. Českí turistickí značkári už niekoľko rokov chodia do ukrajinských Karpát obnovovať značenie starých turistických chodníkov.
Turistickým cieľom tohtoročného zájazdu bolo vystúpiť na najvyššiu horu Ukrajiny Hoverlu (2061 n.m.) a na najvyšší vrchol najväčšej poloniny Svidovec - Bliznicu (1881 m n.m.). Po absolvovaní nevyhnutných povinností na schengenskej hranici sme si pod monumentálnou sochou červenoarmejca zamenili eura za ukrajinské hrivny v kurze 1:30.
Prešli sme Užhorodom a Mukačevom, zastavili sme sa až v Solotvine pri soľných jazerách, zložením vody pripomínajúcich Mŕtve more. Za dvojhodinový vstup k jazerám sme zaplatili po 25 hrivien, menej otužilí k bazénu s ohrievanou slanou vodou po 20 hrivien. Aj keď bolo v piatok krásne teplé počasie, nával kúpajúcich sa sme nezaznamenali. Slaná voda, v podstate soľanka v jazerách, vzniknutých prepadnutím podložia soľných baní a následným zaplavením, obsahuje nad 30 % soli. Presný obsah soli vo vode sa mi nepodarilo zistiť, v oceánoch je to 3 - 4 %, v Mŕtvom mori a v Solotvine je to približne desaťnásobok. Kúpanie v takejto hustej slanej vode je veľmi zaujímavé. Ponoriť sa vôbec nedá, ani spustiť nohy dole pod vodu, plávanie je veľmi obtiažne. Pokúšal som sa o plávanie, hneď mi šplechla voda do oka, štípalo ma to asi 10 minút. Vyštípalo mi to aj všetky škrabance a prasklinky na pokožke a všetko sa neskôr zacelilo. Najlepšie je pokojne ležať na chrbte na vode a na pokožke, vytrčajúcej nad hladinou, vám vykryštalizuje vrstvička soli. Sprchy, dokonca s teplou čistou vodou, sú k dispozícii. Pri jazerách je aj údajne liečivé čierne bahno a kaďa s horúcou slanou vodou. Pri bazéne s ohrievanou slanou vodou je aj bazén s čistou studenou vodou. Autobus sme odstavili na ceste medzi jazerami a bazénmi, sú to dva samostatné areály.
Voda v jazierkach mala príjemnú teplotu, cca 24 stupňov Celzia, teplotu ohrievanej slanej vody, v ktorej som sa kúpal aj ja, odhadujem na 29 stupňov. Voda v Solotvine je výborná, horšie je to už so službami a o neporiadku okolo areálu radšej nehovorím. Pri bazénoch chlapec vyberal vstupné, čapoval pivo a predával nejaké čipsy, nemal však vydať, až neskôr si išiel rozmeniť. Po zaplatení vstupného sme sa pýtali na náramok, alebo nejakú vstupenku, potvrdenie o zaplatení, odpovedal, že si nás zapamätá. Asi 15 minút sa potom hádal s Ukrajinkou, ktorá sedela na múriku s nohami namáčanými vo vode a odmietala zaplatiť vstupné, že ona sa nekúpe. V bufete (reštaurácii) nemali žiadne hotové jedlá, len na objednávku. Šľapacie WC a sprchy boli v katastrofálnom stave, našťastie bola jedna sprcha s teplou vodou pri bazéne. Namiesto šatní bola pri bazénoch španielska stena. Napriek všetkému voda je taká skvelá, že väčšina skromných turistov prejavila záujem zastaviť sa v Solotvine aj na spiatočnej ceste.
Pokračovali sme v ceste až na miesto ubytovania, do najvýchodnejšej zakarpatskej obce (mestečka) Jasiňa s 9000 obyvateľmi. Za prvej ČSR bola Jasiňa jej najvýchodnejšou obcou, premával sem priamy rýchlik z Prahy. Neskôr rieka Tisa zničila trať medzi Solotvinom a Rachovom. Teraz trať z Čopu cez Mukačevo končí v Solotvine, z Rachova a Jasine sa dá ísť vlakom do Užhorodu, alebo Mukačeva iba okolo cez Ľvov. Ubytovanie v lacnom hoteli (ubytovni) Edelvajs bolo celkom slušné. Izby sme mali dvoj- a trojposteľové, jednu štvorposteľovú, kúpeľne na izbe. Raňajky a večere boli skromnejšie, ako minulý rok v Koločave. Zaskočili ma neobvyklé kombinácie jedál, napr. párok s rezancami.
V sobotu bolo pekné slnečné počasie a nášmu šéfovi Ivanovi sa podarilo zabezpečiť tri nákladiaky, ktoré nás odviezli od ubytovne až do lyžiarského strediska Drahobrat, pod najrozsiahlejšou poloninou Svidovec. V porovnaní s minuloročnou adrenalínovou cestou na otvorenej korbe nákladného auta na poloninu Krásna toto bola veľmi pohodlné cestovanie.
Z Drahobratu je na hornom obrázku vidieť vľavo najvyšší vrch poloniny Svidovec Bliznicu. Vystúpili sme na hrebeň poloniny za lesíkom vpravo a po hrebeni cez dva nádherné zubaté vrcholy s pasúcimi sa ovcami. O výstupe na Bliznicu napíšem samostatný blog, zatiaľ čitateľov nalákam iba zopár zábermi.
Z Bliznice sme pokračovali po hrebeni a zišli sme do obce Kvasy, kam po nás prišiel autobus.
Cestou na ubytovňu sme sa ešte zastavili v Jasini pri drevených kostolíkoch zo 17. a 19. storočia. Cez rieku Tisa sme prešli po rozhojdanej lanovej lavičke.
Po veľmi peknej túre sme sa chystali v nedeľu zdolať najvyšší vrch Ukrajiny Hoverlu v pohorí Černohora. Predpoveď počasia na nedeľu nebola priaznivá a v noci začalo pršať. Pršalo aj ráno pri odchode nášho autobusu cez Jablonický priesmyk do Vorochty pod východné svahy Hoverly. Dozvedeli sme sa o 17. ročníku festivalu Huculská bryndza v najbližšom väčšom meste Rachov a tak sa naskytol pre tých, ktorých mokrá túra nelákala, pekný náhradný program. Dve tretiny výpravy išli na Hoverlu, ostatní na Huculsku bryndzu. Napokon sa obe akcie vydarili, po presunoch do Vorochty a Rachova prestalo pršať. Z oboch akcií napíšem samostatné blogy.
V pondelok sme po raňajkách vyrazili smerom domov na Slovensko. Zastavili sme sa na chvíľku pri ukrajinskom strede Európy pri obci Dilovo. Stále pršalo, tak polovička ľudí ani nevystúpila z autobusu. Okrem stĺpa, označujúceho stred Európy, je tam zopár stánkov. V Užhorode sme sa zastavili na obed v bizarnej krčme Deco u notára, o ktorej som nedávno písal. Pretože nás bolo veľa (so šoférom rovných 50), netrúfali si nás všetkých obslúžiť do dvoch hodín. Aspoň sme si bizarnú krčmu pozreli a použili ich originálne označené toalety.
Presunuli sme sa autobusom k obchodnému centru a na dve hodiny sme sa rozišli po Užhorode. Keď nás nenakŕmili v bizarnej krčme, išiel som sa s kamarátmi naobedovať do zaujímavej gýčovitej reštaurácie vzhľadu malebného zámočku, v ktorej ešte nikto z nás nebol. V zámočku je nejaká detská herňa, reštauráciu sme napokon našli po prelezení rôznych úzkych točivých schodov až pod strechou.
Cez hranice sme prešli za obvyklý čas (dve a trištvrte hodiny), tentoraz sme sa netradične zdržali dlhšie na ukrajinskej strane, ako u našich. Zájazd sa vydaril, akurát cestou späť z Jasine takmer po Mukačevo pršalo, tak nám nevyšiel plán, že si pri ceste kúpime po osemlitrovom vedierku čučoriedok po 10 eur, resp. 300 hrivien. Na polonine Bliznica sme sa však mali možnosť najesť čučoriedok aj brusníc dosýta, niektorí naši šikovní zberači si nazbierali aj domov.
